Cesty vlakom

Ten názov je fancy ale v skutočnosti nemá veľa spoločného s témou (pomlčím o tom, že téma sa mi po otvorení editoru tiež začala rozplývať) (nie na jazyku), ide skôr o vzletné myšlienky, ktoré prehrmia medzi mojím pravým a ľavým uchom niekedy medzi 7:19 a 7:31 keď čakám na Regionalbahn (keď mám teda šťastie a práve mi neušla, to potom musím ísť s proletariátom U7-čkou) smerom Spandau. (Tento špás si užívam už takmer rok, odkedy dochádzam do práce 25km, hej hej, v rámci jedného mesta – odvtedy verím, že by som dokádzala oceniť výhody života v Hornom Sŕní.)

Vždy keď tak stojím na nástupišti (si spievam buď “Odchádza vlak z Trenčína do Šaštína, v kupé sedíš len ty a vrah…” alebo “Láska, necestuj tým vlakom, budem sááááám…”, ovdivujem východ slnka (po posune času si ho pár dní zasa môžem užívať) a hemžím sa nápadmi na blog. Potom nastúpim, za 20 minút rezkým krokom sa vrútim do školy a po šiestich vyučovacích hodinách šialenstva opúšťam ten bordel na kolečkách vypľutá ako fajčiarsky chrachel. Cestou domov ma už nenapadá vôbec nič, ani že treba kúpiť žemle a krém na ruky, hoci som si to ráno napísala na nákupný zoznam. (Sledujte, ako mi to písanie o ničom ide, už máme dva odstavce a ešte som vlastne nezačala! Mala by som sa živiť žurnalistikou a nie integráciou divej zveri.)

Keď takto cestujete metrom a regionálnymi vlakmi a všeobecne MHD-čkou, zažijete ľudstvo ako ho vôbec zažiť nechcete. V Berlíne je fascinujúce, ako sa osadenstvo vagónov mení podľa štvrte, ktorou prechádzate. Keďže Spandau je riť sveta, štvrť asociálov s lacnými bytovkami, cudzincov všetkého druhu (teda všetkého ne, len toho chudobnejšieho, lebo bohatí cool cudzinci západného sveta sa sústredia v Mitte) a utečencov (je tu najviac domovov), každý deň v U-Bahne je spektakulárny. Pravidelne niekoho prehľadáva polícia (takmer 100% ide o nemeckých bezďákov), vypočujem si najnovšie hity z nejakého mobilu patriaceho mládeži, telefonické rozhovory (zásadne cez reproduktor a nahlas) v arabčine, cigánčine a čo-ja-viem-čine a najmä detský rev a otrávené matky pluku. Najvtipnejšie historky sú ale s čudnými Nemcami (ale nie takými regulérnymi štíhlymi single 40+ cyklistami s modrými očami, ale ozajskými podivnými sockami, ktoré by nerobili hanbu na bratislavskej hlavnej stanici). Väčšinou si mierumilovne ukoristím lukratívne miesto pri okne (haha, v U-Bahne je vám to na holý kokot, že, ale zasa pri okne je aj tak lepšie než v uličke) a zrazu začne oproti vám sediaca kreatúra rozprávať z cesty. (“A tí úbohí utečenci! Všetci trpia! A čo robí pápež?! Len sa prizerá!!!…” Viac si nepamätám, lebo to bol asi 10 minútový monológ.) (Alebo: “Betónová džungľa! A kamže sa podeli kvety, stromy?? Onedlho tu zhynieme…” Ale musím priznať, že toto bolo na zastávke, nie v metre. Ale dobré, nie?) Vtipné sú aj rozhovory puberťákov, ktorých slovná zásoba činí asi 100 slov, z toho 20 je v aktívnej. Fun fact: mládež sa v Berlíne oslovuje Digga. Nemá to nič spoločné s “nigga”, nie je to urážka a zatiaľ mi ani jeden z používajúcich nevedel vysvetliť, odkiaľ to prišlo.

Ok diggas, popojedem. Druhou vecou, ktorá mi bije do očí…blbosť, to je vlastne prvá vec, ktorá mi bije do očí, lebo tá predošlá bije hlavne do uší, je štýl obliekania dnešných mladých. Za výraz “dnešní mladí” si dávam facku, ale už neviem ako to inak povedať, okrem toho mi tiahne na 30-ku takže je načim sa dištancovať, hoci mnohí tvrdia že vyzerám na 25. (Prezradím vám tajoimstvo večnej mladosti – málo make-upu. Celý život používam iba krycí krém a oči si maľujem minimálne, ne že by som bola nejaký prírodný vegán-šialenec, ja ráno proste nestíham.) (Dokonca som prednedávnom musela ukázať občiansky, keď som kupovala pivo. Podotýkam, že pivo je v Nemecku od 16-tich.) Ale keďže pracujem v školstve, mám mládež na očiach nie len v metre, ale aj denno-denne v práci a poviem vám, že občas žasnem. Nie nad podivuhodnými kreáciami 14-tiek, ani nad nánosmi make-upu, ktoré si pred vyučovaním naplácajú a po poslednom zvonení zasa zotrú (lebo otec by im dobre vyprášil kožuch, keby to videl) (true story), ale hlavne nad tým, ako asi polovica žiactva nosí tepláky!!! Tepláková souprava a kule dej si doprava. Končím tvoj Fero. Hovorte si čo chcete, pre mňa to navždy zostane symbolom najväčšiho sedláctva, v teplákoch môžete ísť do fitka alebo vybehnúť dole do večierky, ale do školy??? Potom z nich vyrastú také socky jak moji bývalí kolegovia z call centra, ktorí taktiež chodili v teplákoch. Trapas. A predvčerom som videla dokonca jedného chlapca, ktorý mal modré šušťáky (móda 90-tych rokov sa neúprosne vracia a nie sú to len mrkváky a chokery) (čakám na havajské košele) zapravené do bielych ponožiek a obuté gumené šľapky. To už ani netreba komentovať. Mala som chuť vytiahnuť mobil a odfotiť ho, aby som vám to mohla prezentovať. Už len podotknem, že to nebol žiak našej asociálnej školy, ale gymnázia oproti.

Ukončím to nasledovne: “Ach, tá dnešná mládež! To my sme boli iní!”


Na doraz

Po vyčerpávajúcich troch týždňoch práce (po vianočných prázdninách celý január) tu máme konečne učiteľskými srdciami vytúžené prázdniny zimné. Ale vážne, myslela som že ma v tej škole jebne! Tieto prázdniny sú zaslúžené.

Každopádne (voľakedy som z tohto slova mala záchvaty smiechu) som mala veľkolepé plány ísť na Kanárske ostrovy, aby sme sa vyhli kurevskej zime. Nakoniec sme zmenili rozhodnutie a šli do Bavorska. Skoro žiadny rozdiel.

Z Bavorska si robí srandu celé Nemecko a možno aj celý svet, ale dovoľte mi, aby som vám povedala, že sa to tam hemží srdečnými ľuďmi. Takmer všetci moji nemeckí kamaráti sú z Bavorska. Vačšina z nich žije v Berlíne, ale mám jednu dobrú kamarátku, ktorá býva v Augsburgu (to je tam, kde Martin Luther – nie King – pribil na kostol 95 téz) (moja kamoška raz na základke zložila básničku, ktorú nazvala 95 slov o školskom hajzli) (koniec asociácií). Voľakedy sme boli listové priateľky (to sú časy…hoci ja doteraz píšem listy) a aj sme sa navštívili, ona bola týždeň v Bratislave a ja týždeň v Augsburgu. To bolo pred čosi viac než desiatimi rokmi. Chceli sme sa stretnúť ešte raz, no potom neplánovane otehotnela. Stratili sme kontakt, až kým som ju pred dvoma rokmi nevypátrala na internete. (Aspoň na niečo je dobrý.)

No a tak som sa pri plánovaní dovolenky rozhodla, že ju a jej rodinku navštívime. Už sa to ani nedá nazvať rodinka, lebo medzičasom má deti tri, v dnešnej dobe nezvyklé. (Jej o rok mladšia sestra má štyri, bejby girl na to povedal že bavorské ženy sú extrémne plodné.)

Konečne máme za sebou intro, teraz pome na vec, že čo sa všetko stihlo u Bavorov za štyri dni stať. Cestovali sme v sobotu autobusom, 600km a nádherných deväť hodín autobusom. Otrava jak sviňa. Ešteže Augsburg je malé mesto a netrvá tam všetko 100 hodín, ako keď sa niekam vyberiete v Berlíne. Takže sme sa najprv ubytovali v hosteli a potom hneď išli k nim – kamoška oslavovala 30-ku. Party bola fajn a išli sme aj von a všetko bolo super. Nakoniec sme boli všetci unavení a keďže sme buržuji, vzali sme si taxík, hoci by to inak bolo 20 minút pešo. Jazda trvala asi päť minút, ja som zaplatila a vystúpili sme. Keď som si chcela dať peňaženku naspäť do kabelky, zistila som, že…nemám kabelku! A v nej môj nový iPhone. Viete si zrejme predstaviť, aký som dostala hysterický záchvat – môj cca štyri mesiace starý telefón za pětikilo je v piči, čo si teraz počnem a čo to bol za jebnutý nápad kupovať si taký drahý telefón?? (A vehementne odmietnuť tú ich Apple poistku, lebo mne sa ešte so žiadnym telefónom nikdy nič nestalo!)

Taxík odišiel tak rýchlo, že sme ho nestihli zastaviť a nevedeli sme ani odkiaľ sme si ho brali a ani, ako sa volal ten nočný klub. Katastrofa. Bejby girl trvalo asi hodinu kým ma upokojil a presvedčil, že ísť spať je lepší nápad, než blúdiť po meste a hľadať ten taxík. Ja som si vyrevala oči a uhnala menší zápal oka, keď sa mi roztiekol make-up popod šošovky. (Kvôli pětikilu sa rozrevem bárskedy.)

Ráno sme prišli ku kamoške na raňajky a ona aj s manželom nám radili zavolať na centrálu taxíkov (našťastie majú len jednu!), vraj kabelky a telefóny sa strácajú denne a väčšinou sa vrátia majiteľom. Nedeľu som strávila v napätí a strese a vyvolávala som taxislužbe, kde mi vždy odporučili ozvať sa až večer. Potom som šla na políciu nahlásiť stratu a potom som sa už len ľutovala. Keď som volala na centrálu večer, oznámili mi, že kabelku skutočne našli a aj telefón, taxikár bude mať službu v pondelok a mám znova zavolať, aby sme sa dohodli, kde si ju vyzdvihnem. Uf…poviem vám, že to bol podobný pocit, ako keď som spravila štátnice. (Viem, som materialista, ale viete čo, vôbec kvôli tomu nemám vnútorný konflikt! Ja som úplne spokojný materialista.)

To som ešte nevedela, aká to bude odysea sa k tomu mobilu dostať. V pondelok ráno som volala na centrálu, kde sedel starý upindaný dedo s bavorským dialektom, ktorý mi oznámil, že ten taxikár dnes nerobí a mám si zavolať neskôr. Na moje protesty že v stredu cestujem preč, mi len vysvetlil, že on rozhodne nikam volať nebude a jeho číslo mi nedá, telefóny sa strácajú denne a kto on je, aby kvôli každému robil poplach a volal taxikárom. Ja ako vždy, keď je niekto na mňa hnusný cez telefón (to som si vyvinula v call centre) som sa skrčila a stíchla a nevedela, čo povedať. Vtedy chlapi (môj a kamoškin) začali kuť plány a vzdychať nad tým, že sme obe rovnaké a nevieme za seba bojovať. (Pff, je jasné že si my dve tak dobre rozumieme, v mnohých veciach sme ozaj rovnaké. Akurát ja nemám tri deti. Ale to sa ešte môže zmeniť, lebo tie jej sú také zlaté že…ach no nechajme to)

Nakázali mi ísť na centrálu osobne, čo mne bolo proti srsti, lebo som sa bála, že tam stretnem toho deda v Lederhosen, ktorý bude hromžiť po bavorsky a zahánať sa praclíkom. Nakoniec som tam predsa len šla a viete čo? Bol to dobrý nápad. Nakráčala som priamo do kancelárie šéfa, bejby girl v závese. Ja som nasadila svoj dievčatskovský hlások a pípala, že zlý ujo mi nechcel pomôcť a ja nie som odtiaľto a čo len bude s mojím telefónom. Bejby girl sa tváril ako big black boyfriend (jeho slová) a stál za mnou so založenými rukami. So šéfom sa ale komunikovalo výborne, bez pičungu zavolal taxikárovi, dohodol sa s ním, že ma za 10 minút bude čakať na tej-a-tej adrese a dal mi jeho číslo. Keď som sa nakoniec stretla s taxikárom a dostala svoju kábu, ten mi povedal, že nechápe, prečo mu hneď nezavolali z centrály. (Lebo tam sedí vyjebaný starý fas, ale to som si nechala pre seba.)

Čo sa stalo okrem toho? Keďže neustále pršalo, z mesta sme nevideli nič, zato sme viedli dlhé filozofické debaty a naučila som sa kartovú hru (len či ju nezabudnem, lebo v týchto veciach som trochu nemlehetná). Okrem toho sme sa hrali s deťmi, ktoré boli nadšené že bejby girl ich nepoučoval ani im nekázal, aby boli tichšie, ako ich rodičia. Dokonca aj moje kamenné srdce povolilo a uznala som, že teda predsa len aj ja chcem nejaké.

Posledný deň bol utorok, kedy sme šli na sedliacky dvor jej otca (majú bio farmu a chovajú kravy) a tam sme strávili poobedie v kravíne a mohli sa povypytovať na všetko čo nás zaujímalo. Pôvodný zámer ale neboli kravy, ale bavorská reštaurácia, ktorá je vraj známa aj v Mníchove, odkiaľ sa tam ľudia extra chodia najesť. Jedlo bolo vynikajúce a ja som dnes bola dnes potrestaná za obžerstvo. Precítila som do detailov, čo znamená veta “kurva, zas štím z riti” – potom, čo som celú noc nespala, lebo mi bolo zle, som sa ráno elegantne vytyčkovala a potom prehnačkovala celú cestu vlakom. Ešteže nemecké vlaky sú také pekné a čisté, lebo keby ma toto chytilo v nejakom osobáku z Trenčína do Šaštína z roku 1987, tak radšej vystúpim a idem do Berlína pešo. (Teda do Šaštína, samozrejme.)

Teraz to ani nevyzerá na nejakú super dovolenku, ale napriek stratenej kabelke, dažďu a sračke to bol podľa mňa skvelý výlet. Talže z toho vyplýva, že síce som materialista, ale uspokojím sa s hocičím. (Toto zasa znie trochu inak, než som myslela…ale nevadí.)


Romantický príspevok

Milé dámy. Predpokladám, že tým nešvárom, ktorý sa hodlám práve popísať, netrpím ako jediná na svete a tak zrejme budete horúčkovito pritakávať. Milí páni. Prosím vezmite na vedomie pár dobrých rád, ak sa v mojich slovách spoznáte. (Vsádzam na to, že muži trpia sebakritikou, hoci veľa príkladov som vo voľnej prírode nevidela. Ale človek nikdy nevie.)

Niekoľko príbehov o zúfalo neromantických mužoch sme si mohli všimnúť všade okolo nás už u Meluzíny, ktorej nastávajúci namiesto snubáku kúpil obrúčky u pochybného zlatníka v Kreuzbergu, u mojej sestry, ktorú manžel nechal zaplatiť narodeninový darček (pre ňu) jej vlastnou platobnou kartou (a nevrátiť jej to) a ešte na asi všetkých ostatných blogoch, ktoré nájdete v mojom readeri. Nie som na tom veru ani ja inak. Keďže sa blížia Vianoce, oznámila som svojmu drahému (ďalej len baby girl), že si prajem darček. Najprv len takto vecne, aby si uvedomil, čo treba konať. On totiž celý život praktikoval “ale ja darčeky nekupujem”. Dávno som zistila, že keď nepožiadam, nedostanem ani len somarinu typu lak na nechty. (Zasa si nemyslite, on odo mňa vždy niečo dostane.) Viem, že si dáva námahu a tak sa prenesiem aj cez lacnú bižutériu vo farbách a tvaroch, aké by som si sama nikdy nekúpila a odvážne ju nosím. Ale tento rok som sa rozhodla spraviť krok navyše a rovno som mu povedala, čo si prajem. Najprv ujúkal, že to je moc drahé, tak som mu ozrejmila, že to budeme s výdavkami narovnako. Potom to objednal na internete. Na ďalší deň som prišla domov a dar ležal v kuchyni na linke. Pomyslela som si, že mohol ho aspoň schovať, nech už teda dodržíme dekórum – na Ježiška síce už neveríme, ale tak predsa len. Neskôr som si v posteli čítala a baby girl dokvitol do spálne aj s darčekom a položil ho vedľa mňa so slovami “tu je tvoj dar”.

Iba som klipkala očami. A asi kvôli klipkaniu som si ani nevšimla, či vôbec odlepil cenovku. Sklamane som mu oznámila, že napriek tomu, že už viem, čo dostanem, by som sa nesmierne potešila, keď si to nájdem zabalené až pod stromčekom. To zas klipkal očami on. Načo, keď už viem, že to doručili a videla som to.

No chápete? Celé to podľa mňa pramení v tom, že muži nerozumejú slovu romantika. Myslia si, že očakávame 50 červených ruží doručených do práce, alebo pozvánka na koncert vážnej hudby…alebo čo? Pritom by mohli len umyť riad, alebo aspoň zabaliť váš darček do papiera a nie vám ho hodiť pod nohy. Síce som mu povedala, o čo mi ide, ale neviem, akú mm nádej na zlepšenie.

 


O práci

Rozmýšľali ste niekedy o tom, aké je to v nemeckej škole? Ja vám to poviem.

Je to miesto, kde sa Nemci stávajú Nemcami, kde sa učia byť suchopárni a disciplinovaní, pohŕdať (či hanbiť sa zaň) politicky nekorektným humorom, jednoucho miesto, kde sa na nich nalepia všetky tie známe protivné nemecké vlastnosti. Keď sa pozrieme na nemeckú ekonomiku a životnú úroveň, zrejme je to lepší model, než ten slovenský. Ale ja nejdem porovnávať na erudovanej úrovni, len zozbierať svoje dojmy (a toto je zasa môj typický alibizmus).

V nemeckej škole sa deti nemusia prezúvať, zaiste vec, ktorú by uvítali všetci slovenskí školáci. Neviem prečo, lebo prezúvanie je určite zdravšie (ja sa napríklad prezúvam, aspoň teraz v zime, ale nebojte, nemám tragickú ortopedickú pápuč) (tú si šetrím na doma), ale odpadá tým nemilá učiteľská povinnosť sledovať kto sa neprezul a posielať ho naspäť do šatne. Tým sa dostávame k druhému bodu – žiadnu šatňu nemajú, vešiaky na bundy sú v triede a triedy sa zamykajú vždy, keď v nich neprebieha vyučovanie. Kriedy sa už nepoužívajú, v každej triede je whiteboard a smartboard (my sme na strednej mali len jeden a nikdy ho nikto nepoužil) (smartboard je taká tabuľa prepojená s počítačom, kde môžete písať špeciálnym perom alebo aj prstom a všeobecne je super vec mať v triede projektor a PC s internetom, hneď sa ľahšie praktikuje vyučovanie nového milénia, ako do nás hustili na výške). Majú dve veľké prestávky a cez obe musia ísť na dvor, čo sa u mladších teší obľube a starší sa tomu snažia všemožne vyhnúť. Ja mám dozor na dvore štyrikrát do týždňa, takže sa musím tváriť že sa mi von chce a potom pochodovať po buzerplaci dvore a zasahovať v prípade násilia. Niekedy im riadne preskakuje. Okrem toho škola organizuje väčšinu voľného času žiakov – jednak vyučovaním a druhak rôznymi aktivitami, takže chudáci majú oveľa menej času pre seba, než si ja pamätám zo svojich čias.

Meškajúci ráno nesmú ísť na hodinu, ale čakajú v špeciálnej triede so školskými pedagogičkami a musia robiť rôzne úlohy. Potom každý dostane papier pre triedneho, kde stojí koľkýkrát a ako dlho žiak meškal, z akého dôvodu a čo hodlá urobiť, aby sa to už neopakovalo. (Dnes som meškala ja, ale pre učiteľov to našťastie neplatí…) Škola taktiež komunikuje s rodinou a to veľmi dôsledne. Keď ráno žiak nepríde v priebehu prvej hodiny, učitelia ihneď telefonicky informujú rodičov. Rovnako aj, keď žiakom prepne a robia na vyučovaní bordel. Potešujúcou skutočnosťou je, že je dovolené žiakov vyraziť za dvere (a tohle je u nás zakázaný), keď sa nevedia vpratať do kože. Nie je zriedkavosťou nájsť žiakov posedávajúcich na zemi pred triedami. Je zjavné, že do kože sa vie vpratať málokto.

Zaujímavé sú aj rodičovské združenia – nie sú to totiž nijaké združenia. Rodičia sú pozvaní na konkrétny čas a rozprávajú sa s učiteľom osamote. Nevýhodou je to pre nás, lebo to znamená trčať v škole až do večera niekoľko dní v danom týždni.

Učitelia chodia na rôzne semináre a to neustále, ďalšie vzdelávanie je samozrejmosťou. Dokonca dostávame toľko ponúk, že to občas ani nestíham čítať.

Žiaci nepoužívajú zošity, ale rýchloviazače v rôznych farbách a trhací blok. Nepracuje sa iba s učebnicou, učitelia vždy dopĺňajú inými materiálmi a kópie žiaci dostanú, aby si ich mohli založiť. Pri kopírke sa preto väčšinou stojí šora. Okrem toho majú učitelia k dispozícii laminovací stroj, takže niektoré viackrát použiteľné materiály nie sú odsúdené na zánik v žiackych paprčiach. Každý týždeň majú aj nárok na triednicku hodinu v rámci rozvrhu a nemusí sa tým teda zabiť nejaká iná hodina. Okrem toho má každá trieda dvoch triednych učiteľov.

Vlastne sa ani nedá povedať, že to je škola nemecká, leda berlínska, lebo Nemci si v každej spolkovej krajine môžu robiť čo chcú, dokonca aj jednotlivé školy majú veľkú mieru rozhodovania a zodpovednosti, môžu určovať dĺžku prestávok a vyučovacích hodín, kurikulum a zameranie, poobedňajšie aktivity a projekty. Nemeckí učitelia sú dobre platení (hoci sa rovnako sťažujú) a pripadajú mi naozaj angažovaní. Nemecká škola komunikuje s rodičmi a zapája žiakov do organizácie a dôležitých záležitostí (napríklad v pondelok bola celoškolská konferencia – t.j. všetkých učiteľov – kam boli pozvaní aj dvaja zástupcovia žiackeho parlamentu a na rodičovské stretnutia sú pozvaní aj samotní žiaci, pretože sa jedná o nich).

Učím na integrovanej sekundárnej škole. Znamená to, že máme triedy od siedmych po desiate ročníky a integrujeme žiakov s poruchami učenia. Keďže mám Willkommensklasse – teda jazykovú triedu pre deti cudzincov, kde sa učia hlavne nemčinu, veľa vecí je u nás inak (pre mňa je to dobrý pozvoľný nástup do nemeckého školstva, lebo veru jednoduché to nie je). Moja trieda je alfabetizačná, učím ich čítať a písať. Väčšina detí sú utečenci, ale nie len, okrem nich k nám chodia aj všetky ostatné ne-nemecké deti. Vyučovať ich je ťažké. Rovnako ťažké, ako vyučovať akýchkoľvek 12 až 13-ročných. Neobsedia a už s nimi šije puberta, ale zároveň sa učia rýchlo a majú ciele – čo najrýchlejšie sa dostať do regulérnej triedy. Každý deň ma vytoča jak kliešťa, ale viete čo? Aj tak tam rada chodím.


Středověk neskončil

Pamätáte si na takú rozprávku z čias komančov (alebo to už boli rané 90.-te?), kde sa spievalo že “Sedem dní, sedem dní, sedem dní sme bez mamy”? Nie? Nevadí, lebo ani ja veľmi a vlastne som nebola sedem dní bez mamy ale 11 dní bez internetu. (Preukázalo sa to ako oveľa horšie.) (A mama tu bola päť dní, tak aspoň ma mal kto poľutovať.) Hoci sa ma nepýtate, rozpoviem vám príbeh, lebo už som to povedala každému, kto mi nezapchal ústa toluénovou handrou a nechcem byť za kverulanta a opakovať sa.

Koncom septembra k nám zavítala milá teta z Telekomu. Nebola by som to ani vedela, lebo ja zásadne neotváram nikomu, kto u nás zazvoní – ak nikoho neočakávam (a niekedy ani tak nie a potom mi nechápajúci priatelia volajú, či som vôbec doma). Ale baby girl otvára každému, zrejme ho v detsve zanedbávali a nečítali mu dosť rozprávok a tak nepozná príbeh O siedmich kozliatkach. V tej rozprávke šla mama koza do Auparku lebo mali zľavy a deti nechala doma. Ani sa jej nečudujem, lebo sedem detí by som tiež so sebou nebrala. Potom zazvonil vlk a ponúkal kozliatkam výhodný internet a oni mu nalateli a mali z toho čo? Piču s ryžú. Presne to sa stalo aj nám. Vlk prezlečený za nemeckú pani zazvonil a môj dobrý muž otvoril vrátka. Ja som s nevôľou načúvala, ale tvárila som sa že som duchom neprítomná a čítam si. Vzhľadom na to, že chlap vie po nemecky asi päť slov a z toho tri sú Arschloch a ficken (a to sú tiež len dve, takže chápete), po piatich minútach si ma privolal na pomoc. Ani môj neochotný výraz vlka neodradil a tak to skončilo hodinovým rozhovorom v našej obývačke, zatiaľ čo chlap prijímal svoje vlastné návštevy na balkóne a tam všetci húlili. (Prirodzená deľba práce…)

Vlk sa spýtal, akého máme momentálne operátora a potom zalomil rukami a horekoval a očierňoval a sľuboval. V skratke – nás operátor je úplne nahovno a sľubuje ako Fico ale dodáva ani nie polovicu a Telekom bude úplne superský, rýchly, lacnejší a ružový, no kto by nechcel. (Ja.) A keby to záležalo na mne, oželela by som stratenú hodinu svojho života a poslala ju do teplých krajín, ale bejby chcel silou-mocou zmenu a podpísal s ňou zmluvu. Zmena mala nastať začiatkom novembra. V posledný deň našej starej zmluvy mi volal náš starý operátor, že Telekom im odkázal, že oni to nejak nestíhajú zapojiť a či chceme ešte dva týždne zostať u nich. Hovorím že jasné, veď dva týždne bez netu? OMG, WTF, BBQ!

Za dva týždne sme znova čakali na technika z Telekomu, ktorý neprišiel. To bolo koncom novembra. Ale nikto mi nezavolal a neoznámil to, náš starý operátor nás odpojil a na našom routeri sedela žaba (nemáme prameň, tak kam inam by si sadla). Ušetrím vás podrobností, ale celá táto pičovina ma stála štyri nové šedivé vlasy, 15 eur kreditu a asi 12 telefonátov s Telekomom, kde sa oni ospravedlňovali a vyhovárali, prečo ich technik ignoroval päť sľúbených termínov a ja som penila a nadávala im na nemecký spôsob (t.j. slušne). V sobotu môj pohár trpezlivosti pretiekol ako vložka bez krídielok a napísala som im zúrivý list (perom), kde som všetko stornovala a poslala to poštou aj mailom. Zakončila som ho vetou “Už ma nikdy nekontaktujte!” a bejby k svojmu podpisu pridal FU (nie Freie Universität ale Fuck You, aj keď to asi nepochopia). Keďže som nekomunikovala len s ich vyjebaným call centrom, ale aj s vlkom, ktorý sa celý čas snažil pomôcť (ale asi sa až tak nesnažil, čo?!) – lebo viete ako to je, provízia sa po storne nevypláca – tak mi v sobotu volal ešte aj ten. Keď som jej oznámila, že celú tú pičovinu stornujem a už v živote nechcem počuť slovo Telekom ani vidieť nič ružové, znela veľmi sklamane a ešte aj trochu dotknuto, že po tom všetkom čo urobila a v pondelok už na sto percent príde ten technik (neprišiel, hoci moje storno dorazilo až neskôr, z čoho vyplýva že sa na nás zas len vyjebali), tak ja si len tak stornujem!

Zavolala som nášmu starému operátorovi, ktorý nás privítal s rozkročenou náručou (a poplatkom 49 eur za znovuzapojenie, ale jebať, trvalo im iba jeden a pol pracovného dňa, kým to spojazdnili!)

Vyplýva z toho čo? Nehas čo ťa nepáli a neotváraj vlkovi a agentom s teplou vodou. Odjakživa nás učili neveriť podomovým obchodníkom, ale môj skepticizmus asi nie je dosť nákazlivý. Bez internetu sme boli 11 dní a za ten čas som vymietla rôzne kaviarne (aspoň viem, kde majú dobré koláče) a okrem toho nehorázne zdraželi vianočné letenky na Slovensko. A hoci teraz zarábam asi toľko, čo starosta mestskej časti v Bratislave, sere ma, že by som Ryanu mala zaplatiť 180 eur. Mala by som ten účet poslať Telekomu.


Kto nepracuje, nech neje

Už dlho som chcela načať túto tému, lebo sa mi to zdá nedomyslené. Jednak keby to bola pravda, tak už som v pokročilom štádiu anorexie (vysvetlím) a druhak sa mi viac pozdáva že “Kto spí, ten obeduje.” To často hovorievali naši a musím povedať, že to doteraz nechápem, lebo čo je potom s tými, čo pracujú? Už im nič nezostane, pretože prídu z práce neskoro a medzitým sa zobudia tí, čo spali a zožerú im obed. Je to celé trochu od veci.

Ja sa držím toho druhého. Ale najprv musím vysvetliť prečo. Ku koncu môjho pracovného úväzku som ochorela a na týždeň zostala v posteli. Potom som čerpala zvyšné dni dovolenky a potom som nastúpila do práce novej. Vzhľadom na neskutočnú byrokraciu ešte stále nemám žiakov a tak som sa tam prvý týždeň len tak tmolila a na druhý týždeň som pre istotu dostala chrípku. Možno to nie je chrípka, ale znie to lepšie než nádcha, lebo s nádchou sa doma nezostáva! Ale mala som teplotu, aby ste si nemysleli že sa len bohapusto zajebávam! To bolo minulý týždeň v stredu a ešte stále nie som úplne zdravá ale to je jedno, lebo od včera sú prázdniny! Hahá, presne tak, sú dvojtýždňové jesenné prázdniny, kde sú tí, čo sa mi vysmievali, keď som začínala štúdium pedagogiky? V práci? Aha, myslela som si.

A preto veľa spím a veľa obedujem (nekontrolovateľne mi rastie pupek) a robím hovno. Ale potom už nebudú žiadne prázdniny až do Vianoc, zas si nemyslite že vôbec nič nebudem robiť!

Ale aby som tieto prázdniny aj aktívne využila (strávim ich v činorodom ruchu!), cestujem zajtra na týždeň k našim. Aj so spolubidlom a najlepšie na tom tripe je, že o deň neskôr príde do Bratislavy aj náš najlepší kamoš, lebo už je načase! Najprv sme sa tešili, ako budeme žúrovať až do desiatej (!!) večer, ale potom som sa dozvedela, že ten hlúpy zákon predsa len zamietli, takže to nebude škôlkarsky zájazd. Ach, chytá ma nostalgia, veď už ani poriadne neviem, ako Bratislava vyzerá.


Pane učiteli, už je čas!

Neohrozene sa šplhám nahor po kariérnom rebríku. Vyzerá to tak, že v júni som sa uchádzala o miesto v škole (akože naozajskej škole s deťmi, dozormi na chodbe a rodičovskými združeniami) (pri poslednom litri vína každý rád si zaspomína…ehm, späť k téme), v auguste sa mi ozvali že hľadajú učiteľa so skúsenosťami v alfabetizácii (to znamená učiť niekoho čítať a písať), ja som zaklamala, že už som to robila a vzali ma. Potom mi neboli schopní dať zmluvu ale riskla som to a dala výpoveď v starej práci. Chvíľu som zažívala stres a úzkosť, pretože z novej práce sa mi nikto neozýval a nedvíhal telefón. Nakoniec sa ozvali a pracovať som skutočne začala – ale ešte stále nemám tú zmluvu.

Mojím zamestnávateľom je štát, podľa ktorého je ilegálne pracovať bez zmluvy, ale vďaka byrokratickému aparátu nebol schopný mi ju dať. Ak toto nie je definícia irónie, tak už neviem. Iné lahôdky z nemeckej byrokracie: v auguste ma silou-mocou presviedčali, aby som dala výpoveď v starej firme, lebo ma bezpodmienečne chcú mať od októbra. Lebo veď majú už triedu v škole, majú žiakov na čakacej listine a nechcú ich nechať čakať až do novembra. Skutočnosť je taká, že tam síce chodím a aj ma platia (a teda mám nejakú kvázi-zmluvu, dočasnú, kým vyriešia ten svoj byrokratický jebinec) ale žiakov nemám. Neviem, kde je zádrheľ, lebo ich vysvetlenie som nepochopila. Každopádne mám aspoň čas sa zapracovať (hoci také niečo oni neplánovali, je to výhodou, naučiť sa najprv čo a kde treba vlastne v takej škole robiť) a zoznámiť s kolegami.

Druhá fantastická vec je, že za týždeň začínajú jesenné prázdniny, ktoré budú trvať dva týždne! Takže po dvoch týždňoch ťažkej práce (chacha) mám hneď aj dovolenku. Keď vezmeme do úvahy, že posledné dva týždne v starej práci som bola najprv chorá a potom čerpala zvyšok dovolenky, vlastne som sa tento mesiac veľmi nepretrhla.

Ale vážení! Som teraz fakticky pančelka! Budem učiť puberťáckych utečencov a to nie len nemčinu, pretože v týchto triedach to funguje trochu inak. Môžem ich učiť aj vlastivedu a matiku a výtvarnú, hoci na to nemám kvalifikáciu, lebo ide najmä o jazykovú stránku. Ale matiky sa dobrovoľne vzdávam, to som oznámila hneď na začiatku – nie len preto že už si nepamätám ani holý kokot, ale aj preto (ale s tým som sa nevytasila), že vlastne všetky tieto pojmy ani po nemecky neviem pomenovať. Ale vlastiveda je supiš.

Robím závratnú kariéru. A keď už to takto ide, rozhodla som sa kúpiť si iPhone a oficálne sa stať iOvcou (ja, zarytý nepriateľ techniky a smartphoneov a vôbec). Ale je ružový!!!! Omg wtf bbq! Zatiaľ ho nemôžem používať, lebo moja sim-karta je priveľká, tak ho chodím len hladkať.

Inak je všetko po starom. V Nemecku je zima, dážď a pľušť, ráno vstávam za tmy a večery trávim pri víne. Dobré, nie?