Cesty vlakom

Ten názov je fancy ale v skutočnosti nemá veľa spoločného s témou (pomlčím o tom, že téma sa mi po otvorení editoru tiež začala rozplývať) (nie na jazyku), ide skôr o vzletné myšlienky, ktoré prehrmia medzi mojím pravým a ľavým uchom niekedy medzi 7:19 a 7:31 keď čakám na Regionalbahn (keď mám teda šťastie a práve mi neušla, to potom musím ísť s proletariátom U7-čkou) smerom Spandau. (Tento špás si užívam už takmer rok, odkedy dochádzam do práce 25km, hej hej, v rámci jedného mesta – odvtedy verím, že by som dokádzala oceniť výhody života v Hornom Sŕní.)

Vždy keď tak stojím na nástupišti (si spievam buď “Odchádza vlak z Trenčína do Šaštína, v kupé sedíš len ty a vrah…” alebo “Láska, necestuj tým vlakom, budem sááááám…”, ovdivujem východ slnka (po posune času si ho pár dní zasa môžem užívať) a hemžím sa nápadmi na blog. Potom nastúpim, za 20 minút rezkým krokom sa vrútim do školy a po šiestich vyučovacích hodinách šialenstva opúšťam ten bordel na kolečkách vypľutá ako fajčiarsky chrachel. Cestou domov ma už nenapadá vôbec nič, ani že treba kúpiť žemle a krém na ruky, hoci som si to ráno napísala na nákupný zoznam. (Sledujte, ako mi to písanie o ničom ide, už máme dva odstavce a ešte som vlastne nezačala! Mala by som sa živiť žurnalistikou a nie integráciou divej zveri.)

Keď takto cestujete metrom a regionálnymi vlakmi a všeobecne MHD-čkou, zažijete ľudstvo ako ho vôbec zažiť nechcete. V Berlíne je fascinujúce, ako sa osadenstvo vagónov mení podľa štvrte, ktorou prechádzate. Keďže Spandau je riť sveta, štvrť asociálov s lacnými bytovkami, cudzincov všetkého druhu (teda všetkého ne, len toho chudobnejšieho, lebo bohatí cool cudzinci západného sveta sa sústredia v Mitte) a utečencov (je tu najviac domovov), každý deň v U-Bahne je spektakulárny. Pravidelne niekoho prehľadáva polícia (takmer 100% ide o nemeckých bezďákov), vypočujem si najnovšie hity z nejakého mobilu patriaceho mládeži, telefonické rozhovory (zásadne cez reproduktor a nahlas) v arabčine, cigánčine a čo-ja-viem-čine a najmä detský rev a otrávené matky pluku. Najvtipnejšie historky sú ale s čudnými Nemcami (ale nie takými regulérnymi štíhlymi single 40+ cyklistami s modrými očami, ale ozajskými podivnými sockami, ktoré by nerobili hanbu na bratislavskej hlavnej stanici). Väčšinou si mierumilovne ukoristím lukratívne miesto pri okne (haha, v U-Bahne je vám to na holý kokot, že, ale zasa pri okne je aj tak lepšie než v uličke) a zrazu začne oproti vám sediaca kreatúra rozprávať z cesty. (“A tí úbohí utečenci! Všetci trpia! A čo robí pápež?! Len sa prizerá!!!…” Viac si nepamätám, lebo to bol asi 10 minútový monológ.) (Alebo: “Betónová džungľa! A kamže sa podeli kvety, stromy?? Onedlho tu zhynieme…” Ale musím priznať, že toto bolo na zastávke, nie v metre. Ale dobré, nie?) Vtipné sú aj rozhovory puberťákov, ktorých slovná zásoba činí asi 100 slov, z toho 20 je v aktívnej. Fun fact: mládež sa v Berlíne oslovuje Digga. Nemá to nič spoločné s “nigga”, nie je to urážka a zatiaľ mi ani jeden z používajúcich nevedel vysvetliť, odkiaľ to prišlo.

Ok diggas, popojedem. Druhou vecou, ktorá mi bije do očí…blbosť, to je vlastne prvá vec, ktorá mi bije do očí, lebo tá predošlá bije hlavne do uší, je štýl obliekania dnešných mladých. Za výraz “dnešní mladí” si dávam facku, ale už neviem ako to inak povedať, okrem toho mi tiahne na 30-ku takže je načim sa dištancovať, hoci mnohí tvrdia že vyzerám na 25. (Prezradím vám tajoimstvo večnej mladosti – málo make-upu. Celý život používam iba krycí krém a oči si maľujem minimálne, ne že by som bola nejaký prírodný vegán-šialenec, ja ráno proste nestíham.) (Dokonca som prednedávnom musela ukázať občiansky, keď som kupovala pivo. Podotýkam, že pivo je v Nemecku od 16-tich.) Ale keďže pracujem v školstve, mám mládež na očiach nie len v metre, ale aj denno-denne v práci a poviem vám, že občas žasnem. Nie nad podivuhodnými kreáciami 14-tiek, ani nad nánosmi make-upu, ktoré si pred vyučovaním naplácajú a po poslednom zvonení zasa zotrú (lebo otec by im dobre vyprášil kožuch, keby to videl) (true story), ale hlavne nad tým, ako asi polovica žiactva nosí tepláky!!! Tepláková souprava a kule dej si doprava. Končím tvoj Fero. Hovorte si čo chcete, pre mňa to navždy zostane symbolom najväčšiho sedláctva, v teplákoch môžete ísť do fitka alebo vybehnúť dole do večierky, ale do školy??? Potom z nich vyrastú také socky jak moji bývalí kolegovia z call centra, ktorí taktiež chodili v teplákoch. Trapas. A predvčerom som videla dokonca jedného chlapca, ktorý mal modré šušťáky (móda 90-tych rokov sa neúprosne vracia a nie sú to len mrkváky a chokery) (čakám na havajské košele) zapravené do bielych ponožiek a obuté gumené šľapky. To už ani netreba komentovať. Mala som chuť vytiahnuť mobil a odfotiť ho, aby som vám to mohla prezentovať. Už len podotknem, že to nebol žiak našej asociálnej školy, ale gymnázia oproti.

Ukončím to nasledovne: “Ach, tá dnešná mládež! To my sme boli iní!”



Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out /  Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out /  Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out /  Change )

Connecting to %s