Židovské dobrodružstvá: deň dvanásty, streda

Výlet do Jeruzalema. Je to…veľmi náboženské mesto. Ja som svetsky založená osoba a tak som to vnímala ako trochu otravné. Samé pravidlá, príkazy a zákazy. Hlavne zákazy. Ale na druhej strane som tak historické miesto musela navštíviť! Staré mesto je len spleť úzkych uličiek (klišé, klišé!), nadmieru fotogenické.

Ľudia sú tam otrasní. Hneď na stanici sa nás pokúsil ošklbať taxikár. Ne že by sme si chceli vziať taxík. Zastavil nás, či potrebujeme pomoc a potom začal splietať dačo o tom, že on nám všetko poukazuje  a pičoviny kokotiny. My sme si na internete našli free tour, ktorú sme si bookli, potrebovali sme sa dostať na miesto zrazu včas. Tým že henten starý fas nás zdržoval a tvrdil, že to je o ničom a aj tak to nestíhame, sme to naozaj nestihli. To, že je taxikár, sme sa dozvedeli až na konci, keď nás priviedol k svojmu autu. Vtedy som zakročila (môj chlap je príliš mäkký a vždy je slušný, nejaký hlúpy anglický zlozvyk) a rázne zamietla. Taxikár sa nasral jak brigadýr a začal pičovať po hebrejsky, viac si nás nevšímal.

Našli sme si teda cestu do centra a pozreli si ho sami. Videli sme arménsku, kresťanskú a židovskú štvrť, do arabskej nám neodporúčali ísť, lebo bol posledný deň Ramadánu. Videli sme napríklad miestnosť, kde mal Džízs poslednú večeru a aj múr nárekov. Mne bolo do náreku, keď som zistila, že to majú rozdelené na mužskú a ženskú časť (středověk neskončil), treba byť zahalený (skoro všetky turistky mali aj vlasy pod šatkou – len ja ne) (keby mi niekto chcel nanútiť šatku na hlavu, radšej zostanem vonku, nech ide o čokoľvek) a k stene sa neslobodno otočiť chrbtom, takže treba kráčať pospiatky. To už bola posledná kvapka do môjho pohára náboženskej trpezlivosti (je to skôr taký poldecák, aby som bola úprimná). Začala som pindať a pratali sme sa preč. Cestou sme našli múzeum – teda katakomby, podzemné mesto. To bolo zaujímavé, a navyše tam bol chládok.

Nakoniec sme sa najedli – každý inde, lebo sme sa pohádali (chachacha…ako furt) a šli domov.

Tu mal Džej-Sí poslednýkrát hummus, či čo to vtedy vlastne jedli.

Prosím všimnite si, že aj to malé decko už má na hlave jarmulku. A.K.A. náboženských symbolov nikdy nie je dosť.

Toto je ten slávny múr. Inak moc tam nenariekali, len sa modlili. A my sme rebelantsky obaja boli v ženskej časti (z nevedomosti, až kým mu nepovedali nech sa prace).

---