O práci

Rozmýšľali ste niekedy o tom, aké je to v nemeckej škole? Ja vám to poviem.

Je to miesto, kde sa Nemci stávajú Nemcami, kde sa učia byť suchopárni a disciplinovaní, pohŕdať (či hanbiť sa zaň) politicky nekorektným humorom, jednoucho miesto, kde sa na nich nalepia všetky tie známe protivné nemecké vlastnosti. Keď sa pozrieme na nemeckú ekonomiku a životnú úroveň, zrejme je to lepší model, než ten slovenský. Ale ja nejdem porovnávať na erudovanej úrovni, len zozbierať svoje dojmy (a toto je zasa môj typický alibizmus).

V nemeckej škole sa deti nemusia prezúvať, zaiste vec, ktorú by uvítali všetci slovenskí školáci. Neviem prečo, lebo prezúvanie je určite zdravšie (ja sa napríklad prezúvam, aspoň teraz v zime, ale nebojte, nemám tragickú ortopedickú pápuč) (tú si šetrím na doma), ale odpadá tým nemilá učiteľská povinnosť sledovať kto sa neprezul a posielať ho naspäť do šatne. Tým sa dostávame k druhému bodu – žiadnu šatňu nemajú, vešiaky na bundy sú v triede a triedy sa zamykajú vždy, keď v nich neprebieha vyučovanie. Kriedy sa už nepoužívajú, v každej triede je whiteboard a smartboard (my sme na strednej mali len jeden a nikdy ho nikto nepoužil) (smartboard je taká tabuľa prepojená s počítačom, kde môžete písať špeciálnym perom alebo aj prstom a všeobecne je super vec mať v triede projektor a PC s internetom, hneď sa ľahšie praktikuje vyučovanie nového milénia, ako do nás hustili na výške). Majú dve veľké prestávky a cez obe musia ísť na dvor, čo sa u mladších teší obľube a starší sa tomu snažia všemožne vyhnúť. Ja mám dozor na dvore štyrikrát do týždňa, takže sa musím tváriť že sa mi von chce a potom pochodovať po buzerplaci dvore a zasahovať v prípade násilia. Niekedy im riadne preskakuje. Okrem toho škola organizuje väčšinu voľného času žiakov – jednak vyučovaním a druhak rôznymi aktivitami, takže chudáci majú oveľa menej času pre seba, než si ja pamätám zo svojich čias.

Meškajúci ráno nesmú ísť na hodinu, ale čakajú v špeciálnej triede so školskými pedagogičkami a musia robiť rôzne úlohy. Potom každý dostane papier pre triedneho, kde stojí koľkýkrát a ako dlho žiak meškal, z akého dôvodu a čo hodlá urobiť, aby sa to už neopakovalo. (Dnes som meškala ja, ale pre učiteľov to našťastie neplatí…) Škola taktiež komunikuje s rodinou a to veľmi dôsledne. Keď ráno žiak nepríde v priebehu prvej hodiny, učitelia ihneď telefonicky informujú rodičov. Rovnako aj, keď žiakom prepne a robia na vyučovaní bordel. Potešujúcou skutočnosťou je, že je dovolené žiakov vyraziť za dvere (a tohle je u nás zakázaný), keď sa nevedia vpratať do kože. Nie je zriedkavosťou nájsť žiakov posedávajúcich na zemi pred triedami. Je zjavné, že do kože sa vie vpratať málokto.

Zaujímavé sú aj rodičovské združenia – nie sú to totiž nijaké združenia. Rodičia sú pozvaní na konkrétny čas a rozprávajú sa s učiteľom osamote. Nevýhodou je to pre nás, lebo to znamená trčať v škole až do večera niekoľko dní v danom týždni.

Učitelia chodia na rôzne semináre a to neustále, ďalšie vzdelávanie je samozrejmosťou. Dokonca dostávame toľko ponúk, že to občas ani nestíham čítať.

Žiaci nepoužívajú zošity, ale rýchloviazače v rôznych farbách a trhací blok. Nepracuje sa iba s učebnicou, učitelia vždy dopĺňajú inými materiálmi a kópie žiaci dostanú, aby si ich mohli založiť. Pri kopírke sa preto väčšinou stojí šora. Okrem toho majú učitelia k dispozícii laminovací stroj, takže niektoré viackrát použiteľné materiály nie sú odsúdené na zánik v žiackych paprčiach. Každý týždeň majú aj nárok na triednicku hodinu v rámci rozvrhu a nemusí sa tým teda zabiť nejaká iná hodina. Okrem toho má každá trieda dvoch triednych učiteľov.

Vlastne sa ani nedá povedať, že to je škola nemecká, leda berlínska, lebo Nemci si v každej spolkovej krajine môžu robiť čo chcú, dokonca aj jednotlivé školy majú veľkú mieru rozhodovania a zodpovednosti, môžu určovať dĺžku prestávok a vyučovacích hodín, kurikulum a zameranie, poobedňajšie aktivity a projekty. Nemeckí učitelia sú dobre platení (hoci sa rovnako sťažujú) a pripadajú mi naozaj angažovaní. Nemecká škola komunikuje s rodičmi a zapája žiakov do organizácie a dôležitých záležitostí (napríklad v pondelok bola celoškolská konferencia – t.j. všetkých učiteľov – kam boli pozvaní aj dvaja zástupcovia žiackeho parlamentu a na rodičovské stretnutia sú pozvaní aj samotní žiaci, pretože sa jedná o nich).

Učím na integrovanej sekundárnej škole. Znamená to, že máme triedy od siedmych po desiate ročníky a integrujeme žiakov s poruchami učenia. Keďže mám Willkommensklasse – teda jazykovú triedu pre deti cudzincov, kde sa učia hlavne nemčinu, veľa vecí je u nás inak (pre mňa je to dobrý pozvoľný nástup do nemeckého školstva, lebo veru jednoduché to nie je). Moja trieda je alfabetizačná, učím ich čítať a písať. Väčšina detí sú utečenci, ale nie len, okrem nich k nám chodia aj všetky ostatné ne-nemecké deti. Vyučovať ich je ťažké. Rovnako ťažké, ako vyučovať akýchkoľvek 12 až 13-ročných. Neobsedia a už s nimi šije puberta, ale zároveň sa učia rýchlo a majú ciele – čo najrýchlejšie sa dostať do regulérnej triedy. Každý deň ma vytoča jak kliešťa, ale viete čo? Aj tak tam rada chodím.



Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out /  Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out /  Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out /  Change )

Connecting to %s