Na doraz

Po vyčerpávajúcich troch týždňoch práce (po vianočných prázdninách celý január) tu máme konečne učiteľskými srdciami vytúžené prázdniny zimné. Ale vážne, myslela som že ma v tej škole jebne! Tieto prázdniny sú zaslúžené.

Každopádne (voľakedy som z tohto slova mala záchvaty smiechu) som mala veľkolepé plány ísť na Kanárske ostrovy, aby sme sa vyhli kurevskej zime. Nakoniec sme zmenili rozhodnutie a šli do Bavorska. Skoro žiadny rozdiel.

Z Bavorska si robí srandu celé Nemecko a možno aj celý svet, ale dovoľte mi, aby som vám povedala, že sa to tam hemží srdečnými ľuďmi. Takmer všetci moji nemeckí kamaráti sú z Bavorska. Vačšina z nich žije v Berlíne, ale mám jednu dobrú kamarátku, ktorá býva v Augsburgu (to je tam, kde Martin Luther – nie King – pribil na kostol 95 téz) (moja kamoška raz na základke zložila básničku, ktorú nazvala 95 slov o školskom hajzli) (koniec asociácií). Voľakedy sme boli listové priateľky (to sú časy…hoci ja doteraz píšem listy) a aj sme sa navštívili, ona bola týždeň v Bratislave a ja týždeň v Augsburgu. To bolo pred čosi viac než desiatimi rokmi. Chceli sme sa stretnúť ešte raz, no potom neplánovane otehotnela. Stratili sme kontakt, až kým som ju pred dvoma rokmi nevypátrala na internete. (Aspoň na niečo je dobrý.)

No a tak som sa pri plánovaní dovolenky rozhodla, že ju a jej rodinku navštívime. Už sa to ani nedá nazvať rodinka, lebo medzičasom má deti tri, v dnešnej dobe nezvyklé. (Jej o rok mladšia sestra má štyri, bejby girl na to povedal že bavorské ženy sú extrémne plodné.)

Konečne máme za sebou intro, teraz pome na vec, že čo sa všetko stihlo u Bavorov za štyri dni stať. Cestovali sme v sobotu autobusom, 600km a nádherných deväť hodín autobusom. Otrava jak sviňa. Ešteže Augsburg je malé mesto a netrvá tam všetko 100 hodín, ako keď sa niekam vyberiete v Berlíne. Takže sme sa najprv ubytovali v hosteli a potom hneď išli k nim – kamoška oslavovala 30-ku. Party bola fajn a išli sme aj von a všetko bolo super. Nakoniec sme boli všetci unavení a keďže sme buržuji, vzali sme si taxík, hoci by to inak bolo 20 minút pešo. Jazda trvala asi päť minút, ja som zaplatila a vystúpili sme. Keď som si chcela dať peňaženku naspäť do kabelky, zistila som, že…nemám kabelku! A v nej môj nový iPhone. Viete si zrejme predstaviť, aký som dostala hysterický záchvat – môj cca štyri mesiace starý telefón za pětikilo je v piči, čo si teraz počnem a čo to bol za jebnutý nápad kupovať si taký drahý telefón?? (A vehementne odmietnuť tú ich Apple poistku, lebo mne sa ešte so žiadnym telefónom nikdy nič nestalo!)

Taxík odišiel tak rýchlo, že sme ho nestihli zastaviť a nevedeli sme ani odkiaľ sme si ho brali a ani, ako sa volal ten nočný klub. Katastrofa. Bejby girl trvalo asi hodinu kým ma upokojil a presvedčil, že ísť spať je lepší nápad, než blúdiť po meste a hľadať ten taxík. Ja som si vyrevala oči a uhnala menší zápal oka, keď sa mi roztiekol make-up popod šošovky. (Kvôli pětikilu sa rozrevem bárskedy.)

Ráno sme prišli ku kamoške na raňajky a ona aj s manželom nám radili zavolať na centrálu taxíkov (našťastie majú len jednu!), vraj kabelky a telefóny sa strácajú denne a väčšinou sa vrátia majiteľom. Nedeľu som strávila v napätí a strese a vyvolávala som taxislužbe, kde mi vždy odporučili ozvať sa až večer. Potom som šla na políciu nahlásiť stratu a potom som sa už len ľutovala. Keď som volala na centrálu večer, oznámili mi, že kabelku skutočne našli a aj telefón, taxikár bude mať službu v pondelok a mám znova zavolať, aby sme sa dohodli, kde si ju vyzdvihnem. Uf…poviem vám, že to bol podobný pocit, ako keď som spravila štátnice. (Viem, som materialista, ale viete čo, vôbec kvôli tomu nemám vnútorný konflikt! Ja som úplne spokojný materialista.)

To som ešte nevedela, aká to bude odysea sa k tomu mobilu dostať. V pondelok ráno som volala na centrálu, kde sedel starý upindaný dedo s bavorským dialektom, ktorý mi oznámil, že ten taxikár dnes nerobí a mám si zavolať neskôr. Na moje protesty že v stredu cestujem preč, mi len vysvetlil, že on rozhodne nikam volať nebude a jeho číslo mi nedá, telefóny sa strácajú denne a kto on je, aby kvôli každému robil poplach a volal taxikárom. Ja ako vždy, keď je niekto na mňa hnusný cez telefón (to som si vyvinula v call centre) som sa skrčila a stíchla a nevedela, čo povedať. Vtedy chlapi (môj a kamoškin) začali kuť plány a vzdychať nad tým, že sme obe rovnaké a nevieme za seba bojovať. (Pff, je jasné že si my dve tak dobre rozumieme, v mnohých veciach sme ozaj rovnaké. Akurát ja nemám tri deti. Ale to sa ešte môže zmeniť, lebo tie jej sú také zlaté že…ach no nechajme to)

Nakázali mi ísť na centrálu osobne, čo mne bolo proti srsti, lebo som sa bála, že tam stretnem toho deda v Lederhosen, ktorý bude hromžiť po bavorsky a zahánať sa praclíkom. Nakoniec som tam predsa len šla a viete čo? Bol to dobrý nápad. Nakráčala som priamo do kancelárie šéfa, bejby girl v závese. Ja som nasadila svoj dievčatskovský hlások a pípala, že zlý ujo mi nechcel pomôcť a ja nie som odtiaľto a čo len bude s mojím telefónom. Bejby girl sa tváril ako big black boyfriend (jeho slová) a stál za mnou so založenými rukami. So šéfom sa ale komunikovalo výborne, bez pičungu zavolal taxikárovi, dohodol sa s ním, že ma za 10 minút bude čakať na tej-a-tej adrese a dal mi jeho číslo. Keď som sa nakoniec stretla s taxikárom a dostala svoju kábu, ten mi povedal, že nechápe, prečo mu hneď nezavolali z centrály. (Lebo tam sedí vyjebaný starý fas, ale to som si nechala pre seba.)

Čo sa stalo okrem toho? Keďže neustále pršalo, z mesta sme nevideli nič, zato sme viedli dlhé filozofické debaty a naučila som sa kartovú hru (len či ju nezabudnem, lebo v týchto veciach som trochu nemlehetná). Okrem toho sme sa hrali s deťmi, ktoré boli nadšené že bejby girl ich nepoučoval ani im nekázal, aby boli tichšie, ako ich rodičia. Dokonca aj moje kamenné srdce povolilo a uznala som, že teda predsa len aj ja chcem nejaké.

Posledný deň bol utorok, kedy sme šli na sedliacky dvor jej otca (majú bio farmu a chovajú kravy) a tam sme strávili poobedie v kravíne a mohli sa povypytovať na všetko čo nás zaujímalo. Pôvodný zámer ale neboli kravy, ale bavorská reštaurácia, ktorá je vraj známa aj v Mníchove, odkiaľ sa tam ľudia extra chodia najesť. Jedlo bolo vynikajúce a ja som dnes bola dnes potrestaná za obžerstvo. Precítila som do detailov, čo znamená veta “kurva, zas štím z riti” – potom, čo som celú noc nespala, lebo mi bolo zle, som sa ráno elegantne vytyčkovala a potom prehnačkovala celú cestu vlakom. Ešteže nemecké vlaky sú také pekné a čisté, lebo keby ma toto chytilo v nejakom osobáku z Trenčína do Šaštína z roku 1987, tak radšej vystúpim a idem do Berlína pešo. (Teda do Šaštína, samozrejme.)

Teraz to ani nevyzerá na nejakú super dovolenku, ale napriek stratenej kabelke, dažďu a sračke to bol podľa mňa skvelý výlet. Talže z toho vyplýva, že síce som materialista, ale uspokojím sa s hocičím. (Toto zasa znie trochu inak, než som myslela…ale nevadí.)


3 Comments on “Na doraz”

  1. GirlAstray says:

    Ja chcem vidiet tie jej deti ved! Inak ako sa jej muzovi paci v Bavorsku?


Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out /  Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out /  Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out /  Change )

Connecting to %s