Vianočný príbeh

Odkedy chodievam domov zriedka, vždy sa teším a dokonca lepšie znášam rodinné stretnutia. Napriek tomu, že Vianoce znamenajú tri dni s rodinou. Bez prestávky. Akosi som na to nastavená a dokonca pociťujem radosť. A nakoniec je to tak ako vždy, ale snažím sa od niektorých vecí odosobniť. Napríklad od hypochondrov a otázok, či mi “v tej ďalekej zemi neubližujú”. Bez komentára. Alebo či sa poriadne stravujem. V tomto bode hovorím áno a vynechávam pravdu o tom, že keď sa mi nechce, jem týždeň len rožky a tiež to, že nemám posteľ a spávam na matraci na zemi (je vedecky dokázané babkami a tetami, že z takého niečoho vám nachladnú kríže, ľadviny a iné veci a priamy následok je smrť). Dosť sa mi darilo aj vynechávať informáciu, že môj spolubidlo je černoch, lebo som nechcela odpovedať na neadekvátne otázky. Až do dnes, kedy ma k tomu donútila situácia (a to som bola ešte krotká ako karotka). Dám vám v skratke nasledovný rozhovor:

“Ako sa tam máš?”

“Dobre. (…) Bývam v najdrahšej štvrti Berlína.”

“To prečo bývaš tam? Mohla by si bývať v nejakej lacnejšej.”

“Ale čo, nechajte ju, veď koho by stretla v nejakom ghette?”

“Nejakého černocha.”

Nastáva trápne ticho, aspoň ja sa cítim trápne a hovorím si – nereaguj, nechaj tak a hraj sa na hluchú. Lenže ako sa všetci do všetkého montujú, nakoniec vyjdem s pravdou von, sčasti preto, že chcem počuť ich reakciu a sčasti preto že už ma začínajú srať. Nastáva búrlivá debata, z ktorej si nepamätám nijaké informácie, iba to, že asi 30-krát zaznelo slovné spojenie “ten černoch”. Cítila som sa hrozne a tlačila sa polievkou, lebo som nechcela neprimerane vyletieť na svoju drahú rodinu (v podstate asi aj primerane, ale oni by nepochopili, prečo som urazená).

“Ten černoch má aj meno.” Poznamenala som krátko. Vyzerali, že ich to zarazilo. Asi na tri sekundy. Ale aspoň som mala dobrý pocit, že som sa zastala najlepšieho spolubidla na svete. Tak, to je u nás normálka. Žiaľ.

Aspoň zvyšok poobedia bol fakt super, rodina si podala postupne každého mladšieho člena (neviem, prečo ich to tak baví, teda viem, ale neviem, prečo nechápu, ako sa pri tom cítime) a nakoniec sme sa všetci mladší členovia odjebali do zadnej izby, kde sme ohovárali stárež a spomínali na staré časy. A mierne sa nacengali. Preto ak nájdete nejaké preklepy, to majú na svedomí tie fľaše vína.


One Comment on “Vianočný príbeh”

  1. sascha says:

    ach, to poznam. mna sa uz tri roky pytaju kde robim a to som nemenila pracu a robim tri roky to iste


Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out /  Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out /  Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out /  Change )

Connecting to %s