I sit and watch as tears go by

Odkedy som prišla do Berlína, robím zo svojho života jebinec a ešte ma to neprestalo baviť. Zároveň mám niekedy panické stavy, že čo to vlastne robím a prečo. A potom sa na to vyjebem a zostanem verná svojmu Ja.

Tento týždeň mám Spätschicht. Všimla som si, že tie neskoré vlastne nie sú tak zlé. Sedím tam síce do 11, ale posledné tri hodiny sa skoro nič nedeje a ja si pilníkujem nechty, alebo hľadám zaujímavé eventy v meste na nete (čo mám mimojazdom zakázané, ale všetci to robia…eh, ja viem, že to je blbá výhovorka). Ale doobeda mám voľno, spím do ôsmej a idem do posilky a najlepšie sa mi cvičí do obeda, čiže naozaj zo seba dám všetko a mám dobrý pocit.

Včera keď som došla z práce (presne, v nedeľu), spolubidlo bol už doma sám (vydýchla som si, lebo viete, akosi sa necítim na to, obchádzať sa v tomto mini-byte s jeho ženou) a vítal ma s tým svojím úsmevom a jointom. Pozerali sme filmy a vyšukal ma tak že dnes chodím jak cowboy. Silno ma držal, pozeral mi do očí a hovoril: “I´m in trouble.” Ja neviem. Ja myslím, že ne len on. Ja sa stále pohybujem v okruhu ľudí čo sú si navzájom trouble. A ja nezaháľam a do toho pičinca statočne prispievam.

A ešte jednu vec vám poviem, to aby som samu seba poistila, lebo sa poznám a som lenivé hovado. Dostali sme v práci ponuku na inú pozíciu (nejaká marketingová asistentka alebo čosi na ten štýl) a rozhodla som sa o ten job uchádzať. Chcú od nás po kokot vecí a mne sa mega nechce, navyše si moc neverím (môj odveký problém) ale píšem to sem preto, že teraz keď už to viete, bolo by mi trápne sa na to vyjebať, lebo by ste sa mohli pýtať. Toľko k tomu, že svoje rozhodnutia robíme pre seba a nie pre ostatných, ehm.

---