Ako som bola v zenovom centre

Tento článok nie je z rubriky “vyskúšali sme za vás”, hoci som na vás celý čas myslela. Ale od začiatku.

V utorok som sa strašne pohádala s chlapom, lepšie povedané naša niekoľkodňová hádka vyvrcholila. V rámci udobrovania a čistenia vzduchu (sme nemali sex, my už sme spolu dva roky) (haha, no dobre, skôr preto že som chorá) sme šli do zenového centra.

Prvé skúsenosti s meditáciou som mala niekedy pred 10 rokmi, takže som vedela, čo ma čaká. Preto sa aj čudujem, že som sa nechala nahovoriť. Ale ako hovorím, na vzťahu treba pracovať a keď to obnáša trochu utrpenia meditácie, treba sa na to podujať.

Zenové centrum bolo veľmi pekné. Príjemná miestnosť, tam taký oltárik (zabudla som, ako to nazývajú) so sochou Budhu, sviečky, vonné tyčinky a tak. Veď viete. Prišli sme traja nováčikovia a mladý zen-budhista (alebo čo) v špeicálnom kimone nám vysvetlil, ako to u nich chodí. A potom to začalo.

Všetci sme si posadali na podložky a dostali sme meditačné podritníky. Chvalabohu, pomyslela som si, my sme voľakedy meditovali v telocvični na parketách a to vám je, prosím pekne, čisté utrpenie. Čo ma znepokojovalo už od začiatku bol fakt, že sa medituje dvakrát po 30 minút. Dúfala som, že to rýchlo ubehne. (Ako retard, dotrepe sa niekam a ešte pred začiatkom sa už teší na koniec…no uznajte.)

Najprv sme odriekali nejaké mantry a sútry. (Každý vyfasoval na začiatku taký zošítok.) Jedna bola po kórejsky a druhá po nemecky (aspoň pri jednej som teda vedela že vo čem). Totiž ja som neodriekala, lebo som netušila ako a navyše oni tak polo-spievali a pre nás to bolo prvýkrát. Okrem toho som sa stratila asi po tretej slohe, lebo čítať v kórejčine – hoci vo fonetickom prepise – pri monotónnej melódii neni žiadna sranda. Boli toho dve stránky. Po sútre sme sa klaňali a ešte niečo odriekali a potom mladý zen-budhista pleskol takou bakuľou (aj to má špeci názov, lebo to je špeci bakuľa, ale ja som laik, tak si to radšej vygooglite) a začali muky pekelné. Sedeli sme v polkruhu, takže najprv sa všetci otočili. Asi aby sme nemohli po sebe navzájom čumieť. Potom sme zaujali posed – pre tých čo netušia, sedíte si vlastne na chodidlách, alebo v lotosovom sede, hlavne kolená sa musia dotýkať zeme. Niečo vám poviem, príšerne to bolí. Skúste tak sedieť desať minút a budete sa preklínať.

Myslím si, že viem prečo Budha vybral tento sed. Lebo počas meditácie nemáte zaspať. Tie bolesti vám to ani nedovolia, na spánok som nemala ani pomyslenia. A vyprázdniť myseľ som sa ani nepokúšala. Osobne meditáciu až tak nemusím, takže som sa celý čas snažila myslieť na to, že za chvíľu to skončí a budem si môcť natiahnuť hnáty. Trvalo asi trilión rokov, kým pleskli na znamenie, že je 10 minút prestávka. (To znamená, že 10 minút sme chodili do kruhu, aby sme si rozchodili stŕpnuté chodidlá.) Potom sme sa znova usadili a začala druhá polovica. Ďalšia pliaga meditácie je v tom, že sa nesmiete hýbať. Máte proste sedieť, ruky zložené, pohľad pred seba a ne sa furt škrabkať, vrtieť, mechriť a podobne. Takže asi minútu po začatí ma začali striedavo svrbieť oči, nos, krk, chrbát, riť, proste hróza, mala som pocit, že keď prehĺtam, počujú to aj tí na konci miestnosti a neodvážila som sa zdvihnúť pohľad. Ehm, lebo sa to nemá. Po chvíli som sa už strašne nudila, takže som trochu jastrila, ale vzhľadom na to, že sme si sedeli chrbtom, mohla som obdivovať len stenu a dlážku.

Myslela som, že to už nikdy neskončí, ale našťastie som sa dočkala. Potom sme dostali čaj, 10 minút viedli zdvorilostné rozhovory a vyparili sa. Čo sa mňa týka, v duchovných veciach som proste zakrnelá. A samozrejme nezabúdajte na bolesť nôh. Ale – mám článok na blog!


2 Comments on “Ako som bola v zenovom centre”

  1. Akože mne sa vždy začne kýchať a odmietam sa nevysmrkať, keď mi tečie sopel. Raz ma za to Peťo spičoval, ale jebem ti riť, podľa mňa aj Buddha by si utrel sople, keby mu tiekli. On bol predsa za zlatú strednú cestu a to vo všetkom. Podľa mňa to hentí ľudia nejako nepochopili. 30 minút je na rvý krát mrte veľa. A tvojmu sa to páčilo? Museli ste niečo zaplatiť? A prečo preboha ste niečo čítali po kórejsky, čo sa kórejský zen stal dákym prozelytickým hnutím? Mňa by najvia trápilo, že kým sa čítajú blbosti, musím sedieť niekoľko minút viac, než tých tridsať a na to nie som mentálne pripravená.


Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out /  Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out /  Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out /  Change )

Connecting to %s