Zo života učky

Ak ste si mysleli, že nepíšem, lebo ma jeblo, niekto sa pri mne vyhodil do vzduchu, alebo ma uniesli/znásilnili/já-nevím-čo, alebo že každý večer ležím s mokrou handrou na čele, tak sa mýlite. Proste som len nemala čas.

Najdôležitejšia info: milujem svoj job! Včera som prišla úvahami k myšlienke, že som jedna z mála, kto môže povedať, že robí to čo vyštudovala a je to moja vysnívaná práca. (A ešte aj adekvátne zaplatená.) Nedúfala som už, že taký deň niekedy nastane. Vlastne neviem uveriť vlastnému šťastiu.

K mojim študentom: sú super, motivovaní, zdvorilí, snažia sa, rešpektujú ma a predpokladám, že pri nich neošediviem. Vyzerá to, že ich tie hodiny bavia. Teda ja dúfam, lebo ja ako učiteľka sa viem plne nasadiť (dokonca až tak, že dnes som sa vyjebala na dlážku pred tabuľou – dôstojnosť učiteľa v prdeli, ale aspoň som nezapičovala) a nosím im hry a cvičenia a kopírujem im z iných kníh a proste všeobecne som ja taký ten angažovaný iniciatívny jedinec, chacha. Tieto kurzy síce nemajú vysoký cieľ ale ja z nich vytlčiem, čo sa dá. Hádam si aspoň jeden z nich o 20 rokov (keď si bude vo voľnom čase čítať Schillera) so slzou v oku spomenie na svoju prvú neminárku. Milujú písať na tabuľu a dokonca mi ju dobrovoľne zotierajú. Jednoducho je to ako balzam na dušu po tých malých 11-ročných zmrdoch, ktorých som kedysi učila na nemenovanej bratislavskej základnej škole (po hodine s nimi som si často musela hrknúť poldeci, no kam by som takto dospela??)

Čo vás ešte zaujíma? Veď sa už vymáčknite! (Ako jebák.)

---