Kolumbia

Cesta trvala 20 hodín, ale vďaka časovému posunu to vyšlo tak, že sme ráno opustili Európu a večer prišli do Bogoty. Na druhý deň ráno ma sestra vzala na pedikúru (moja prvá v živote a vzhľadom na ceny v Európe asi na dlhý čas aj posledná) a poobede sme leteli na pobrežie. Vždy som sa tešila z lietania, ale po toľkých hodinách nad zemou som už začínala mať stavy, keď som videla lietadlo.

DSCN0041

Na púšť sme dorazili až v noci. Teda asi nebola noc, ale v Kolumbii sa stmieva okolo 7 a kým sme prišli, bola už tma jak v riti rohu. (Aj keď v riti je podľa mňa väčšia tma.) Z letiska, ktoré bolo vo väčšom meste, sme museli ísť do Cabo de la Vela rôznymi autobusmi. Teda oni to volajú autobusy, ale sú to vlastne pick-up trucky, kde sedíte vzadu na korbe (Dobrodružstvo!!! Predstavte si to v Nemecku, kde vás pokutujú aj za to, že ste v aute nepripútaní, chacha.) a držíte sa čohokoľvek, aby vás protivietor nevymietol do poľa. Nakoniec sme sa všelijakými cestami dopravili na miesto činu, prenajali si hamaky na pláži a zaľahli. Zobudili sme sa na svitaní, ako každý deň počas dovolenky – pretože začalo byť teplo a svetlo. Ráno je na pláži najkrajšiou časťou dňa. Ustane vietor, je už horúco, ale všade je ešte relatívne ticho. Miesti tiež vstávajú na svitaní a začínajú chodiť po pláži a predávať náramky priateľstva a rôzne iné indiánske výrobky. Ja si to predstavujem ako frustrujúcu činnosť, lebo turistov je tam dosť málo a teda vás niekto oslovuje každú pol hodinu a to len odmietate a odmietate, prípadne ukazujete, že už ste si kúpili u niekoho iného.

 DSCN0031

Cabo de la Vela je miesto kde vládne iný rytmus. Ak ste prišli priamo z európskeho mesta, je to ako balzam na dušu (ale takú neupejpavú, lebo vodu tam napríklad nemajú a ak ste fajnovka, máte čo robiť) (ja napríklad som, keby ste videli moju kúpeľňu doma, tak zalomíte rukami, že aký som mastičkár, ale podľa mňa som to na svoje pomery zvládla bravúrne haha). Ale balzamom na dušu je hlavne to ticho a pokoj a prirodzený rytmus – napríklad že sa zobúdzate na svitaní a zaspávate krátko po zotmení. Frájo mojej sestry pozná jendu miestnu rodinu, kde sme trávili dosť veľa času. Bývajú trochu mimo dediny, šli sme k nim po pláži asi 20 minút. Pozvali nás aj na obed (čerstvé ryby! Stále a všade sme jedli ryby, vytvorila som si závislosť a predvčerom mi vyhŕkli slzy keď som videla tie lososy v Lidli.) a povozili na člnku po zálive.

DSCN0068

Po troch dňoch sme sa presunuli do Palomina. Palomino je turistická dedinka, kde je voda a vyššie ceny (ale nebojte sa, aj s minimálnym nemeckým platom ste tam boháč…hoci ja mám slovenské myslenie a nerozhadzujem). V Palomine sme sa znovu stretli s našimi kamarátmi z Cabo. Spolubidlo totiž ešte v prvý deň ráno šiel húliť na pláž a stretol jeden párik, ktorý žije v Palomine. Mauricio vie žonglovať s mačetami (také niečo som ešte nikdy nevidela!) a okrem toho prenajíma kolesá na splavovanie rieky. (Sú to veľké nafukovacie kolesá veľkosti pneumatiky asi kamiónu alebo tak, možno menšie, také že sa do nich pohodlne usadíte.) Každý si jedno vzal a vyšlapali sme asi hodinku do hory v asi 40 stupňoch (miestami som mala pocit že dostanem infarkt, hoci ja teplo dobre znášam), kým sme neprišli k takej tíšine (neviem či to bola tíšina, ale vždy som chcela to slovo použiť!), kde bol dobrý prístup k rieke. Keďže je tam práve obdobie sucha, rieka je plytká a pokojná, splavíte ju až k moru za asi tri hodiny. Najprv sme sa hodili do studenej vody my, potom Mauricio hodil do vody aj psy. Vyzerali trochu prekvapene. Proste ich chytil za nohy, rozhojdal a šmaril do rieky. Strašne sme sa smiali a psy vybehli sa vyváľať do prachu a potom mu rozmotali lano (možno z pomsty).

Nalodili sme sa a spustili dolu riekou. Musím povedať, že sme na tejto dovolenke zažili veľa nezabudnuteľných vecí, ale toto bol jeden z najkrajších zážitkov. Sedíte na kolese a plavíte sa dolu prúdom uprostred tropického lesa a užívate si tú krásu. Psy najprv plávali, potom bežali po brehu a niekde v strede jeden z nich začal kňučať, už ho plávanie nebavilo. Ľudia si ho striedali na kolesách, ale on neprestával kňučať. Spolubidlo ho chvíľu viezol a potom povedal, že už ho to kňučanie irituje a zmietol ho do vody. (Chudák pes! Ale myslím, že mu to nakoniec odpustil.) Keď sme boli dole, blízko dediny, voda už bola špinavšia, lebo tam rieka slúži ako kúpeľna a práčovňa. Videli sme množstvo matiek s deťmi, ako perú prádlo a potom celé rodiny, ktoré vykonávali hygienu (jeden sa dokonca holil!) Tam už sa hromadili aj indiánske deti. Najprv si naivne myslíte, óóó aké milé, ako sa tu hrajú. Potom sa k vám ale rozbehne tlupa chalanov, vek je ťažko odhadnúť, lebú sú všeobecne doť malí, mohli by mať 10, ale aj 13. Zavesili sa nám na kolesá a vyznávali nám lásku po španielsky (alebo aj v ich jazyku, niekedy som to nevedela rozoznať). Ešte stále si hovoríte, že milé deti sú to. Potom sa ale začnú o niečom dohadovať a tlačiť vás do hlbšej vody a vy ako jazyka neznalí im ešte aj ďakujete. “Gracias, gracias,” opakujú posmešne a vy už šípite, že kujú nejakú podlosť, ale vaša dobrá vôľa vám nedá. Keď boli dostatočne hlboko, takže som sa už nedotýkala riťou dna, traja chytili moje koleso, štvrtý sa potopil a pokúsil sa mi vyzliecť spodok plaviek. Na to som spustila slovenský pičung a nakoniec ich to odplašilo. Toľko k nevinným deťom. Puberta sa všade na svete prejavuje rovnako!

V Palomine sme strávili dva dni, naša ďalšia zastávka bola Santa Marta. Asi trojmiliónové mesto na pobreží, ktoré je nazývané aj piesočným mestom, lebo tam veľmi fúka a vo vzduchu sa víri piesok (vlastne som mala v očiach viac prachu než na tej púšti). Santa Martu sme si pozreli za tmy. Na druhý deň sme si spravili výlet do Tagangy, turistickej dedinky. Kúpila som si tam náramok na nohu u jedného hipíka, ktorý mi ho vyrobil priamo pred očami, lebo sa mi nepáčili tie, čo mal vyložené. Sestra so mnou všade chodila ako tlmočník a so všetkými vykecávala a tak sme všetkým vysvetľovali, že sme zo Slovenska (nepoznali, ale vedeli kde je Ukrajina, kvôli tomu nedávnemu konfliktu) a nejak sa dostalo aj na to, že môj chlap je z Nigérie. Predavač uznanlivo pokýval hlavou a potriasol mi rukou (tiež bol černoch, žeby kvôli tomu?) a žmurkol na mňa. V Tagange sme sa okúpali na maličkej pláži, kam sme sa dostali cez útesy (skôr také útesíky to boli, ale cesta tam bola po okraji a boli dosť vysoké na to, aby ste sa pri páde zabili a spolubidlo sa bojí výšok, takže upaľoval ako blesk, nech už je rýchlo dole). Na pláži sme jedli rybaciu polievku (varí sa celý deň, až sa ryba rozpadne takže z nej zostane len chuť), späť v Tagange sme vyskúšali ešte aj rôzne iné jedlá. Vlastne celý čas sme jedli len veci, ktoré boli pre mňa novinkami. Na pobreží jedávajú skoro len vyprážané, čo mi v kombinácii s horúčavami nerobilo moc dobre, tak som nejedla až tak veľa a tuším som aj schudla. Alebo som všetko vypotila, neviem.

DSCN0080

Zo Santa Marty sme si to namierili do Cartageny. Je to veľké koloniálne mesto s krásnou španielskou architektúrou, plné európskych turistov. Poznať to aj na cenách, hoci s európskymi ešte stále nesúperia. Centrum stráži armáda a polícia (všetci majú samopaly!), aby sa tam turisti cítili bezpečne. Ja som sa cítila, hoci v prvý deň ma tie samopaly dosť šokovali. Jeden deň sme strávili na ostrove Baru, kde je to “ozajské” karibské more. Ako z kalendára, azúrové a na pláži biely piesok. Vedela by som tam stráviť aj týždeň.

DSCN0175

Nanešťastie sa dovolenka blížila ku koncu a bol čas ísť znova do Bogoty, kde sme mali ešte jeden deň na mesto. Bogota nie je veľmi pekná, je zaujímavá. Celý čas som kládla hlúpe otázky, ale snáď ma sestra ospravedlnila, keď žijete v Európe, predsa len ste ako vyoraná myš. Je tam taká zvláštna architektúra, domy sú ako kocky a pôsobili na mňa tak chudobne a vždy som sa pýtala, či toto sú tie chudobné štvrte (neboli). Bogota má dve centrá – jedno turistické, ktoré stráži armáda a môžete tam fotiť (a je tam krásne múzeum zlata, vstupenka stojí asi 1,50 eur!) a jedno naozajstné, kde sa “dejú veci” a robí biznis. Boli sme v oboch. Zaujímavejšie bolo samozrejme to ozajstné. Chodí sa tam zásadne za svetla, po zotmení si koledujete. Ale aj za svetla som mala nasráno, nebudem sa tu vykrúcať. Idete po ulici plnej dealerov, ale hlavne crackheads. Viete, je to známy fakt, ale vidieť to na vlastné oči bolo brutálne. A smutné. Niektorí ležia na chodníku, niektorí pobiehajú s nekoordinovanými pohybmi a neprítomným pohľadom a je ich strašne veľa. Predstavte si také korzo plné feťákov. Majú tam aj drogovú ulicu, kde sa dá zohnať stuff (vraj je tam aj podzemná časť v kanalizácii, kde zoženiete, na čo len pomyslíte, od zbraní, detí až po veci ktoré si radšej nepredstavujem) a tá je priamo vedľa policajnej stanice. Nie je to náhoda, umiestnili ju tam, aby polícia mohla kontrolovať obchod s drogami. Takže aj pred vstupom do L (tak sa to tam volá, lebo sú to dve uličky v tvare L) stoja ozbrojení dôstojníci a strážia. Do L sme nevošli, to je veľmi nebezpečné, len sme nazízali. (Mne to už prišlo nebezpečné aj tam na okolí teda.) Keď sa chýlilo k večeru, prášili sme naspäť do turistickej zóny.

DSCN0257

Želala by som si, aby môj článok znel tak poeticky, ako keď píše moja sestra ale snáď sa neurazíte, ja sľubujem, že budem ešte pilovať štýl!

Čo chcem ešte povedať je, že bolo tak úžasne, že je mi to aj tak ťažko sformulovať do slov! Zažila som toľko poprvé, len dúfam že nie aj naposledy. Sledovala som hviezdy na púšti (myslíme si, že sme videli aj veľký voz, ale keďže sme boli na rovníku, bol na inom mieste, ako zvyčajne – logicky – a tak sme si neboli istí, či je to on) (profesionálne som to preložila do angličtiny ako Big Car, čo vy na to?), vydržala som tri dni bez sprchy (to tu musím zdôrazniť, lebo to boli mojé prvé tri dni bez sprchy!), videla som Indiánov (včera som si vygooglila, že tie oblasti môžu byť pre turistov nebezpečné, ale veď oni boli takí milí! Najhoršie čo sa vám tam stane je, že vás asi ošmeknú.) a kúpala sa v Karibiku. Fajčila som jointy z banánových listov, doštípal ma všetok tropický hmyz, čo si ku mne našiel cestu a odignoroval môj 5-eurový tropický repelent (ale ani jeden nebezpečný), neskôr som repelent prestala používať a nevšimla som si rozdiel (inak ich obľúbenou časťou tela boli moje nohy). Videla som drogovú štvrť (na to teda nezabudnem) a toľko armády, ako ani na prehliadke vojenských síl. Zapamätala som sa asi tri slová po španielsky (veľmi som sa nesnažila), ale rozhodla som sa, že si nájdem učiteľa, lebo sa ten jazyk chcem naučiť. Zažila som dopravný chaos, v ktorom nevznikla ani jediná nehoda a po návrate do Nemecka mám pocit, že keby som sa spustila na bicykli dolu kopcom (keby v Berlíne nejaký bol) so zaviazanými očami, tak na konci výjdem živá a zdravá. Inšpirovaná mojou sestrou chcem aj ja cestovať (a môj chlap píska, že už chce deti…jemináčku, žijem s Bridget Jones!) a spoznať svet. Okrem toho rozmýšľam, či by nebolo najlepšie opustiť Európu na nejaký čas. (A henten nechce ísť do Afriky, on je čierny gringo, európskejší než Európania, to ste nezažili, haha.) Najlepšie bolo ale to, že sme sa videli po roku a pol so sestrou a stretla som svoju novú rodinu. Budem mať kolumbijského švagra, omg wtf bbq! Vašou úlohou je teraz držať palce, aby mu vyšli víza, lebo Európa je ako taký hrad.

Ak máte otázky k veciam, ktoré som nepublikovala, tak na fejsi. 😉


2 Comments on “Kolumbia”

  1. Ťažká popičofka! Strašne som sa nasmiala, až sa mi slzy tisli do očí.


Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out /  Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out /  Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out /  Change )

Connecting to %s