Návšteva doma

Na úvody ma nikdy nebolo, po celú základnú mi ich písala mama. Teda ona mi písala celé slohy. Nenávidela som sloh a každú nedeľu som sa dotiahla do kuchyne, aby sme “spolu” šli ten sloh písať. Mama popri varení vymýšľala vety a hovorila: “A ďalšiu vetu ty!” A ja že “Éééééééh….nóóóóó…hmmmm….” A tie sprosté úvody som sa nikdy nenaučila. Poďme radšej hneď na jadro, lebo už to začína byť trápne. (Mimochodom, aj s vymýšľaním originálnych názvov mám problémy.)

Bolo užasne! Ešte v januári sme si kúpili letenky na Kurztrip do Bratislavy a rozhodla som sa tak oficiálne doniesť spolubidla predstaviť širokej rodine. Ak si myslíte, že to berieme fofrom…nuž, keď žijete v zahraničí, tak nie je vždy možné aplikovať klasický model. Keďže som bola doma len štyri dni a chcela som vidieť všetkých, pozvala som celú širokú rodinu k nám a pri tej príležitosti stretli “toho černocha”. (Kto si ešte pamätá na jeden môj povianočný príspevok z pred roka a pol, vie o čom hovorím.)

Ale poporiadku. Doleteli sme vo štvrtok v noci a drahouši nás vyzdvihli na letisku vo Viedni. Keď sa naši stretli so spolubidlom prvýkrát, bolo to trochu kŕčovité a ešte tomu predchádzala ohnivá mailová diskusia so mnou (že prečo já si NIKDY nemôžem nájsť normálnych chlapov, ale vždy nejakých so záväzkami…) (na svoju obranu hovorím, že tento aspoň nemá dieťa). Tento štvrtok bol úplne iný a foter s ním dorazil svoju načatú whisky. Dobrý začiatok.

V piatok sme mali na programe obligátnu prehliadku Bratislavy. Musím k tomu povedať, že spolubidlo nie je moc turistický typ a po každých piatich minútach by robil prestávku, takže ma väčšinou vytáča, ale nejak sme to zvládali. Šli sme na zmrzlinu na Hviezdko k Haluzákovi. (Vsuvka: Haluzák je zmrzlinár v kaviarni Luculus, ktorý vie všelijaké srandy so zmrzlinou, ako vyhadzovať ju do vzduchu a podobne, Bratislavčania ho určite poznajú. Akurát že ja som tam chodievala ešte asi pred desiatimi rokmi – no vážne, ešte pred maturitou a bola som tam furt. Potom sa mu biznis dobre zabehol a už tam mával čašníčky – a raz aj čašníka, ale to je iný príbeh. Nevidela som ho dlhé roky. No a teraz si vám prídem po troch rokoch z Nemecka a on tam je! A navyše ma spoznal!!! Všimol si ma skôr než ja jeho a už zdravil a kýval a pýtal sa že kde som, keď už nechodievam. Nakoniec mi zaželal všetko dobré. No neni to super?) Keď sme si na Primaciálnom sadli, že si chlap ušúľa cigaretu, primotali sa k nám dvaja bezďáci. A tu začína piatková story za milión.

Najprv sa pýtali, či nemáme 1,60 na ubytovňu a ja v dobrom rozmare som im dala tri, lebo slovenskí bezdomovci vo mne fakt vzbudzujú ľútosť, ne jak tí berlínski. No a tak s nami vykecávali, ja som prekladala a potom spolubidlo vytiahol 5-eurovku. A oni najprv že to nemôžu prijať a naťahovali sme sa s nimi asi 20 minút. Nakoniec sa teda rozhodli že môžu a spolubidlo sa ich ešte spýtal, či chcú ísť na obed. Boli z toho mimo, verím že sa im to obyčajne nestáva. Keď sme ich predvedčili, tak sme sa všetci zdvihli a vzhľadom na to, že sme nevedeli kam, tak sme zasadli v prvej reštaurácii, na ktorú sme natrafili. Rovno oproti Irish Pubu, v najdrahšej turistickej zóne. Naši bezďáci sa strašne hanbili a ošívali a nechceli si nič objednať, lebo lacné to tam zrovna nebolo. Lenže spolubidlo keď sa raz rozhodne, tak už nepopustí a ak ho naozaj nadobro odmietnete, urazí sa (hovorí tomu “It´s the afrikanisch in mich. In mir.”)

Mali ste vidieť, ako sa tvárila čašníčka, keď zbadala tú zostavu. Ale nič nepovedala, rozdala jedálne lístky a šla. Kým sa hentí dvaja naozaj rozhodli dať si aj obed, trvalo to nejaký čas, popri tom nám rozprávali že už dva dni nejedli. Čoho sa ale rozhodne neošívali, bolo objednať si borku s pivom. No a potom už im nebolo trápne objednať si ani jedlo. Medzitým nám rozpovedali svoje príbehy – jedného z nich opustila Sonička, lebo chlastá (bol fakt strašne prepitý) a druhého opustila žena, lebo všetko čo sa hýbalo “ohol cez hrb” (“Ja nie som vulgárny, ale viete, no…bol som kurevník.”). Keď im servírka doniesla obed, netaktne ich upozornila na to, že majú aj príbory, na čo oni sa urazene ohradili, že predsa nejedia rukami. Jedlo nezvládli dojesť celé (ale zvládli každý štyri borky s pivom) a tak si ho dali zabaliť – “ale všetko tam zabal, celé, aj s tou horčicou”. Asi to šetrili celý víkend. No ale najlepšie ešte len príde. Kým bol spolubidlo na hajzli, pristavila sa pri nás nejaká iná bezďáčka (sedeli sme vonku), či nemáme cigarety. Nemali sme, lebo spolubidlo mal tabak so sebou a aj tí dvaja sa tvárili veľmi odmietavo. Keď odtiahla, tak jeden z nich povedal: “Vieš, no…poznáme sa. Ale to sa nedá, každému pomáhať. No neni tu armáda spásy.” Chápem. Kto má lepší príbeh z víkendu, nech sa príhlási.

Nakoniec už začínali byť pripití a trochu nenažraní (aj som sa trochu obávala, že dáš prst a odhryznú ti ruku), ale my sme sa elegantne zdvihli, že si chceme ešte niečo pozrieť a musíme už ísť. Rozmýšľam, či ich potom vyrazili, keď sme tam už neboli. My sme šli jesť do Slovaku, lebo som chcela spolubidla vziať na halušky. Slovak je podnik presne ako si ho pamätám – hrozný. Hrozná obsluha a halušky som už tiež jedla aj lepšie, hoci neboli zlé. No ale ser na pocit, ide o zážitok.

Najlepší bol piatok večer, keď sme sa stretli so slepačím výborom v Irishi. Spolubidlo došiel ako taká hviezda, po piatich minútach už sa zoznámil s vedľajším stolom (bol tam taký párok párik že Slovenka a Holanďan a nejaký ich turecký kamoš) a po pol hodine ešte s nejakými Nemcami. Vtipný moment: na nejaký kompliment na spolubidla som zareagovala ja slovami “Keby bol biely, teraz sa aj začervená” a všetci vypleštili oči, že ako toto môžem nahlas a čo politická korektnosť (asi sa aj zahanbili pred sebou že im to prišlo vtipné, chacha). (Inak to povedal predtým on sám, žiaľ to neni môj nápad.)

V sobotu sme lelkovali a spali a večer sme boli v opere v historickej budove. Nahodili sme sa (na fejsi už máme 52 lajkov!) do gala a pre zmenu sme boli kultúrni. Ale keďže sme to boli aj my, cez prestávku sme kopli dve šampanské za sebou. Chacha. Och a najlepšia bola cesta domov – teda k taxíku. Mala som také lodičky, čo sa mi strašne vyzúvali a navyše sa mi zasekávali opätky v dlažbe. A keď už sa to stalo asi 30-ty krát, pozabudla som, že mi doma každý rozumie a zahučala “Do piče aj s tým!!!” na celú ulicu. Taká slečna pred nami sa otočila a vyprskla do smiechu. Asi aj ja by som, keďže sme boli tak vyobliekaní a vychádzali z divadla…no kultúra proste.

Inak tento opis nemá žiadne grády, len taký trápny chronologický opis je to, ale nejak neviem, ako to inak zhrnúť. V nedeľu sme pomáhali mame chystať misy (ne hajzlové) a poobede došla rodina. Spolubidlo mi celý čas tvrdil že je v poho a až večer priznal, že mal nervy jak riť. Ale nebolo to na ňom poznať a všetko prebehlo úžasne. Ja som musela väčšinou prekladať (“Povedz mu hento a povedz mu tamto!”) ale bolo to vtipné. Hlavne moje tety, z ktorých jedna vie len trochu po nemecky (Doniesla tortu a hovorí mu: “To je diétna torta. Keine Laktose, keine Mehl. To si daj.” My ostatní sme prskali od smiechu.) a ešte aj pár slov po anglicky a tak napríklad, keď moja mama hovorila spolubidlovi že “Don´t worry…”, nenechala ju dohovoriť a skočila do toho s “Be happy.” (“Ja viem len málo, takže to musím aj použiť, keď je príležitosť.”) Aj spolubidlo nakoniec povedal, že sa bavil a že to nebolo také hrozné ako sa bál. A hlavne sa spriahol s mojím otcom a furt chodili do kuchynskej časti a tam si dačo hovorili a chechtali sa. No kto by to bol povedal. Týmto chcem odkázať mojej sestre, že som jej vyšlapala chodníček a nemusí sa stresovať, lebo naša rodina je viac v pohode, než sa väčšinou tvária.

Pondelok sa niesol v duchu dentálnej hygieny (pre mňa – v Nemecku je to drahé) a očkovaní exotických chorôb vo fakultnej nemocnici (mali tam plagát takých afrických žien v bushi, spolubidlo sa na tom dosť ujebával) a potom sme sa už len boli prejsť na Kuchajdu. Začala som byť rozcitlivelá, lebo vždy keď som doma, mám nostalgické momenty, hlavne keď je pekne. A na Slovensku som bola posledné dva razy len cez Vianoce. Spolubidlo povedal, že budeme chodiť k našim častejšie. Deti, je to v rodine!


6 Comments on “Návšteva doma”

  1. ach ta nostalgia, ta rychlo prejde,ekd clovek musi doma napr. nieco vybavit

    • deadline says:

      No…aj ked musim povedat ze ockovanie bolo jednoduchsie nez v d-lande. Ale ved staci chodit parkrat do roka na slovensko 😀 to je taka zdrava davka nostalgie a potom spat do civilizacie haha

  2. Dee says:

    Jak sj mohla TY nenavidiet slohy???? 😀 ved mas uzasne blogy!!! 😀
    Nemozem z bezdackej story!!!!!!!!!!!!! Ja som sa akurat tak ucila celucicku sobotu 😀
    A gratulujeeeeem k prijatiu do rodiny! 😀

  3. Akoze a nepovies nic o reakcii ostatnej polky rodiny? Najviac som sa tesila, ze co povedala VJ a nic! Akoze no neviem, tvoj sa aspon vie stylovo obliect, ale ten moj ma vsetko roztrhane a ked pojdeme do opery, to budem rada, ked si neda teplaky, lebo on ma strasne v pazi, co je sice niekedy super, ale ne v opere. No a inak uz vidim, jak nasa rodina vytiahne maňana a siesta fiesta a cerveza (so zvucnym slovenskym “c”). Ja ho práve ucim casti tela a tvare, cisla do 10 a farby (nejak sme posledneho polroka na tom istom, ale teraz mam ovela viac casu na to!) a povedat ahoj ako sa mas a tak. Ano a nie si zapamatal rychlo, kedze ano je po spanielsky rit…

    • deadline says:

      ze rit!!!!!!!!! 😀 moj samozrejme povedal nasim ze vie kurva pica a ze odo mna, pri ranajkach sobotnych. a chichotal sa jak maly. tsss. inak vj nepovedala nic a preto som ani o tom nepisala…vlastne ona sedela na druhom konci a s nami ani slovka neprehodilla ale ja som tak pobiehala ze mi to ani nedoslo


Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out /  Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out /  Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out /  Change )

Connecting to %s