Pokojný večer na vršky ondil

Žiaľ nie som až tak originálna, tento názov (stavby) som ukradla (v tomto prípade sa viac hodí “ujebala”) z knihy English is easy, Czaba is dead. Vy kto poznáte, viete a vy kto nepoznáte, poviem len toľko, že tá kniha začína vetou “Kde je ten kokot Edo?” Takže tak.

Ale večer už v Berlíne aj doondil, ale asi ne na vŕšky, lebo tu sú vŕšky akurát v názvoch (akože Prenzlauer Berg a Kreuzberg a podobne), ale moja časť sa volá Weißensee, takže asi ondil na to jazero. (Aspoň to jazero fakticky existuje, máme ho skoro za rohom.) (Spolubidlovi vždy hovorím, že on by mal bývať v Schwarzensee, alebo ešte “You make the Weißensee look schwarz.”) (Inak on uznával bezbožný rasizmus tento druh humoru ešte predtým, než ma stretol, lebo raz sám od seba povedal, že všetci Afričania by mali bývať na Afrikanische Straße – aj takú tu máme.) (No ale poďme späť k téme.)

Zasa som, tradične, zabudla, čo som vám chcela všetko povedať. Jednak preto, že to boli samé pičoviny, lebo ja prakticky stále myslím v blogovom móde (podnáte to? Čokoľvek si pomyslíte, formulujete do vtipných viet – ja aj do zátvoriek – akoby ste to chceli postnúť online? Nie, vy nie? Neklamte.) a jedna preto že…eh…čo som to chcela?

Ležíme obaja v posteli, obaja compy na kolenách. (Radosti dlhodobého vzťahu, ísť do postele s počítačom.) Spolubidlo má zranený krk, takže sa nehýbe a teda je jasné, že dnes sa nekoná nijaká akcia. A ja vám musím oznámiť, že na moje strastiplnej ceste k novému jobu som práve narazila do ľadovca…eh, no to nie je najlepšie prirovnanie, ale skrátka sa teraz uvidí, či je to ľadovec a či mám aj záchranné člny. No dosť bolo tých úbohých prirovnaní. Skrátka mám vo štvrtok interview. Aby ste si zasa nemysleli, že slávim bohovské úspechy, je to vo vlastnej firme, ale teda aj tak – viem totiž o pár ľuďoch, ktorí do druhého kola vôbec nepostúpili, takže už som prešla prvým sitom (dnes som si na to pripila, ale ja zas pijem skoro každý deň, takže neviem či má význam to spomínať).

No a tak som si nahrabala náučnú literatúru (o tom ako odpovedať na zákerné otázky – napríklad tie povestné tri zlé vlastnosti) a zajtra môžem celý deň tvoriť svoju 5-minútovú prezentáciu. (Má trvať 5 minút, ale budem ju určite robiť 10 hodín, boha aký nepomer.) Ale ak sa mi všetko podarí a nestrápnim sa a budú mať pocit, že nejsom teenage dirtbag nevhodný kandidát, môže nastať situácia, že si budem hovoriť manažér. Takže na mňa vo štvrtok myslite, vy sysli. Bože, už vidím, ako sa budem potiť ako Göring a potknem sa o vlastné nohy alebo voľačo.

---