Post o ničom

Môj chlap neznáša nakupovanie oblečenia a bytových doplnkov, nábytku a vlastne čohokoľvek okrem piva. Zato sa vždy statočne vychytí so mnou a hrdinsky to znáša (nerátam teraz návštevu Ikey pred dvoma mesiacmi, keď sa otrávene ťahal za mnou a hral s mobilom). Ale on sa teší že môže byť so mnou (božínku, romantik). Napríklad so mnou dokonca šiel nakupovať cez povianočné výpredaje, keď boli obchody narvaté ženami a párikmi (single muži si vtedy určite gratulovali a vkladali do úst 29-ty koláčik, kým na chvíľu stopli videohru). Kým ja som sa predierala pomedzi handrami a cítila extatické stavy, on sedel na voľákom sofááá (haha, to slovo je popiči) a hovoril okolo-sa-vlečúcim chlapom (vždy za svojom polovičkou) “Ja viem ako sa cítiš.” Nato oni väčšinou šli do újebov a potom na seba vzájomne žmurkali, až kým sme my, alebo tí druhí neodišli z obchodu.

Keď sa ho pýtam, akej farby by mali byť závesy, poradiť mi nechce. Po tom, čo z neho 15 minút ťahám nejaký názor, mi povie absolútne hroznú farbu a keď sa začnem vykrúcať, hrozne sa mi smeje: “Baby, ty predsa nehceš, aby som ti pomohol dačo vybrať, ty aj tak chceš niečo iné a nakoniec si to kúpiš tak načo sa tým musím zaoberať aj ja? Mne je to úplne jedno, ty dobre vieš, čo by som si vybral, keby to bolo na mne.”
Ja viem čo. “Ale čierna nie je farba na závesy, jak by to vyzeralo. A vôbec, ani ty nejsi čierny, len hnedý.” “Čooooo, no počkaj!!!” A tak to ide ďalej, ťaháme sa ulicou, smejeme sa nahlas a ľudia na nás divne pozerajú. Má pravdu, lebo on by si fakt všetko zariadil tmavo a to by vyzeralo jak v hrobe takže hlavný dekoratér som ja, pre dobro oboch. Ešte že mu na tom nezáleží. Keby záležalo, istotne by ma nenechal zariadiť spálňu do biela so staroružovými detailami a starožitnými kvetinovými vzormi (na staré kolená som začala vyznávať okázalý romantický štýl, čo vám poviem). Už chápem, prečo manželské postele majú kvietkované obliečky a o okná čipkované záclony. Chlapi na to proste jebú, hlavne že im dáte pokoj. Veď ste istotne už videli dáku staromládeneckú (alebo bárs aj intrákovú) izbu.

Mám pocit, že moja štylistika je stále horšia a horšia, lebo so slovenčinou mám kontakt mizivý – statusy na FB nerátam – a v nemčine píšem aj tak zväčša len také že “Bedauerlicherweise muss ich Ihnen mitteilen” alebo “Wunschgemäß habe ich die Kündigung für Sie erfasst” alebo ešte “da die Kündigungsfrist überschritten wurde, erfolgt die Kündigung Ihres Auftrags erst im Jahr 2067”. Tak dobre, ne 2067, ale občas to tak asi tým zákazníkom pripadá. Vidíte, v tom som dobrá. Ale neviem ani za boha vymyslieť nejaký schopný prechod na inú tému bez toho, aby som sa v každom článku opakovala a použila frázu “a teraz niečo úplne iné”, ktorá navyše nie je moja ale od Monty Pythons.

Ale teraz už poďme k tomu úplne inému. V práci vypísali novú pozíciu v inom tíme. Poslala som tam svoj životopis a teraz čakám na odpoveď a dúfam že ma pozvú na interview (myslím, že by mohli, lebo ten motivačný list mi prišiel celkom schopný). A dúfam že ma potom odmietnu. Lebo to miesto nechcem ani omylom a navyše tam majú úplne otrasné servisné časy, horšie než mám teraz. Lenže chcem aby si ma všimli, že mám akože ambície a okrem toho som už dlho nebola na interview a potrebujem trochu cviku (zatiaľ mám scviknutú akurát riťku od strachu, keď niekam idem). Aby som to nemusela odmietnuť a cítiť sa trápne, alebo nedajbože prijať. Deti, držte mi palce, ok?



Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out /  Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out /  Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out /  Change )

Connecting to %s