Rodinné Vianoce

Užívam si dovolenku. Najmä s rodičmi (inak voľakedy som mala taký dievčenský román že “Pomoc, dovolenka s rodičmi”, teraz by som to aj uvítala, chacha). Lenže k Vianociam patrí aj rozšírenejšia rodina, niekedy si hovorím – nanešťastie. A tak sme dnes boli na prvej návšteve (musím aj povedať, že tej horšej) u mojej hypochondrickej tety.

Vypočula som si o jej chorobách a potom nasledovala diskusia – prednáška – môjho bratranca o cigánoch. Neviem či som to tu spomínala, ale v mojej rodine je pár rasistov, ktorí (ako môj otec poznamenal) by obstáli aj v NSDAP. Bolo mi z toho zle, chápete, najprv ma poľutovali, že si v Nemecku nemôžem nájsť poriadnu prácu, lebo moje štúdium tam neuznávajú a jedným dychom povedia na čo sú dobrí ostatní cudzinci. Lebo u nás sa používa dvojaký meter. Asi vás neprekvapuje, že na otázku, či niekoho mám, som zaklamala a tvrdila som že ne (a že mám dve spolubývajúce) (totiž ja som povedala že dvoch – čo indikuje aj muža, ale moja teta sa ešte protiotázkou uistila, či dve a bolo vymaľované) (asi slušné dievčatá bývajú v podnájmoch len s inými slušnými dievčatami, alebo čo). Obávam sa, že moja babka umrie s pocitom, že som ostala na ocot, ale čo s tým narobím. Moja hypochondrická rasistická teta ma utešila, že ja som taká pekná, že si môžem vyberať a jedného dňa sa mi pošťastí. Ehm.

A ešte vám poviem jednu vec (kľudne mi napíšte že som nevďačná, lebo asi som) o vianočnom darčeku. Babka s tetou majú jednoducho nos na to, čo by som si nikdy nekúpila a ani nevybrala. Takže mi pribudla zlatá retiazka (to by nebola katastrofa hoci je zo žltého zlata, ktoré nikdy nenosím), ale je na nej krížik. S náboženstvom to nevzdávajú, musím uznať, že sú vytrvalé. Nuž, moje deti budú mať čo dediť.

---