Home sweet home

Tieto riadky chcem venovať mužskému pokoleniu. Alebo skôr tomu, čo ma na ňom rozčuľuje. (Aby to pochopili všetci – potrebujem si zapičovať na svojho chlapa, lebo niekedy je proste nemožný! To aby ste si nemysleli že sústavne žijeme na ružovom obláčiku.) (Ó nie, občas to iskrí, totiž ani neiskrí ale mrzne, lebo my sme obaja rovnakí, hráme sa na urazených a nebavíme sa.)

Ale teraz nie sme pohádaní, zase sa nebojte a ja ani taniere nehádžem (cha, keby som hádzala tie úbohé chudiatka čo nám tu puča nechala, už by sme ozaj nemali z čoho žrať). Ide o hľadanie bytu. Teda lebo hľadám byt. Upozorňujem na singulár. Ne že by som sa sťahovala niekam sama, to ne, lenže jeho počínanie nemožno nazvať zrovna aktívnym. Ledva som ho dokopala k tomu, aby nascannoval všetky potrebné dokumenty (nemecká byrokracia ma dojíma k slzám), všetko ostatné je na mne. To som ale pochopila až minulú stredu.

Najprv som sa nasierala a dusila to v sebe. V druhej fáze som ho chodila prosiť nech mi pomôže. V tretej fáze som mu povedala niečo hnusné a týždeň bol ako kus ľadu. Potom som sa v zúfalstve sťažovala každej kamoške, na ktorú som natrafila a po tom, ako som si vypočula niekoľko príbehov s rovnakou témou (a rovnakým priebehom!!!), pochopila som, uzavrela som mier a dodala si odvahy.

Chlapi majú očividne akýsi gén. Neviem akoby som to presne nazvala. Jednoducho čakať, že chlap bude pozerať inzeráty a odpisovať na ne, volať realitkám a chodiť na prehliadky, môžete rovno čakať na svoje povýšenie – asi to nastane skôr.

Nijaké sťahovanie sa konať nebude, ak sa do toho nepustíte sami. Chlap prinajlepšom ešte povie niečo ako “Ale čo keby som vybral niečo, čo by sa ti nepáčilo? Nechcel by som predsa, aby sme bývali niekde, kde sa necítiš dobre!” Všimate si ten alibizmus? (Je to strašne smiešne keď to teraz píšem, musím sa sama udrbávať.) Ten dôvod si asi potom napíšem na stenu, ak bude na akú.

Upokojilo ma ale, že ostatné bojujú s rovnakými problémami a teda to nie je otázka kultúry, pôvodu a ani výchovy, je to proste v mužoch ako takých (výsledok na základe empirického výskumu). Viete čo by ma ale zaujímalo? Že ako si taký párik gayov nájde bývanie. Veď to musí byť katastrofa. Spýtala by som sa kolegu, ale nechcem, aby ma označil za sexistku (stačí že mi to hovorí ten môj, keď mu nosím pokazené veci s odôvodnením “mal by si vedieť, ako to opraviť, si muž”) (a no a čo, tak teda som) (ale nemusí to vedieť každý) (preto to píšem na internet) (koniec zátvorkového kráľovstva).


4 Comments on “Home sweet home”

  1. Hehehe.
    Moja levica hľadala dobre, čo našla, to sme kukli a nakoniec sme sa rozhodli.
    Len malé drobnosti sa jej nepáčia – a frfle.
    Takže keby som to robil aktívne ja, bola by na mne väčšia vina.
    Nie je to výhovorka s tou pasivitou. To je životná múdrosť.
    😀

  2. narazas na mna?:-)ja som nakoniec pristupila k zbrnai najsilnejsie a to k placu a to nakoniec pomohlo. inak uz zijem v krabici lebo sak on byval u rodicov, ziaden stres nemal

    • deadline says:

      aj na teba, ale okrme toho som pocula este dve nezavisle historky 😀
      vies co, neskutocne ma to vytaca, ale co mam robit…neviem ci by som placom u hentoho daco dosiahla, lebo on je na vysokom stupni mamvpicizmu.


Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out /  Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out /  Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out /  Change )

Connecting to %s