Blízke stretnutie tretieho druhu

Naši prišli. A odišli. Boli u mňa päť dní a užili sme si rodinnú pohodu vrátane spoločného rána v kúpeľni (keď každý pičuje že tam chce byť sám) a ich staromanželských hádok (jeden sa sťažoval keď sme jazdili na bicykloch, druhý zas na pešiu chôdzu, no…nič sa nezmenilo a ja som im povedala že nabudúce ich pozvem oddelene, chacha).

Stretli moju prijebanú domácu a ešte jej aj kúpili bonbonbiéru (za čo som sa s nimi skoro pohádala, lebo ona si nič nezaslúži, ale oni sú stará škola). Ona sa samozrejme chovala jak puča, občas normálne a občas ani neodzravila a raz nám došla vypindať že sa v kuchyni moc nahlas rozprávame a že to ruší susedov (no comment).

A samozrejme stretli spolubidla. Na počiatku nebolo svetlo, ale stres, lebo celé to hogo-fogo im neprišlo ako super vec a iste si pre svoju dcéru priali bieleho princa na koni, ech…teda princa na bielom koni a ne ženatého Nigérijčana, ale svet sa mení a ja mám 27 rokov a teda si nebudem pýtať dovolenie s kým smiem chodiť. No a tak najprv ignorovali každú zmienku o ňom (relatívne ťažké, ale šlo im to dobre, napriek tomu že polku viet som začala slovkom “my”). On bol našťastie v Turecku a vrátil sa až v sobotu v noci, keď už spali. Ja som naňho čakala, lebo sme si písali a vedela som že je na ceste (och, fakt! Mám od štvrtka smartphone, už som aj ja jednou z nich…drahá matka pluku mi ho darovala na narodeniny). Šukali sme na dlážke, lebo jeho posteľ nehorázne vŕzga a posledné čo by som si priala, je, aby ma počuli fotrovci, aj keby mali počuť len nábytok. Ale o tom som nechcela, to len taká vsuvka. (Heh.) (Popojedem.)

V prvý večer sme sedeli v kuchyni a kecali, teda hlavne spolubidlo s mamou a tato len pozoroval a mne tŕplo. Druhý večer, teda včera, sme mali dve fľaše vína a všetci boli uvoľnenejší a to už aj foter sa rozkecal a dal dáke historky z vojny. A spolubidlo vedel čo a kedy povedať a hlavne kedy súhlasiť, takže mama sa nakoniec o ňom vyjadrila že je to milý chlapec (znie to strašne smiešne, keď si to predstavím v súvislosti s ním, ale to je ako keby o mne niekto vyhlásil že som milé dievča…uznajte). Ale našťastie sme všetci toto stretnutie prežili v zdraví a pohode a ja sa teším že už to mám z krku, lebo naši to už nabudúce budú brať lepšie. Mama mi ešte dala dáke rady ako si udržať chlapa (“hlavne mu daj najavo, že by si tebou nemal byť moc istý”) a to už som vedela, že ho vzala na milosť. (Dokonca jemu povedala, aby na mňa bol dobrý, sledujte ten posun z pána neexistujúceho na oficiálneho frajera!)

Tak čo hovoríte? Inak striga by mala v nedeľu odletieť (na metle), takže domov sa znova stane oázou pokoja.

---