We´ve come to far to give up who we are

Všetko sa vyvažuje, ako kvargľa (volali ste to aj vy kvargľa? Viete, taká tá hojdačka, prevažovačka), počnúc počasím. Aj môj život je teraz presne ako berlínske počasie. Jeden deň leje a je apokalypsa a na druhý deň je 30 stupňov a svieti slnko. A môj stres je tiež občasne vyzmizíkovaný nejakým úžasným zážitkom, kedy si sama neverím, že tento úžasný život je môj (môj!!!). (Ja neviem, či za tou zátvorkou má byť ešte bodka, keď sú tam už tie výkričníky, čo myslíte?)

O strese vám písať nejdem, lebo nechcem aby ste vedeli, čo ma zožiera (cenzúrujem a to nehanebne, ale na svojom blogu si to móžem dovoliť, či?) ale napíšem vám o víkende. Keďže starnem, v piatok som nikam nešla (vlastne trt, obehli sme pár známych, ale len tak decentne) a po polnoci som zaspala jak na práškoch. Zistila som totiž, že nevládzem žúrovať dva dni za sebou. (WTF?)

V sobotu som sa hecla a robila palacinky a potom sme sa len tak povaľovali (vonku pršalo a nebo bolo clivé) (hovorila som že to preto, lebo večer je hanbatá party a Ježiš plače) (za tie vtipy pôjdem raz do pekla, ale nech), zaspali pri filme a vlastne nerobili nič asi až do štvrtej, kedy sme sa vykokotili z domu a vydali na cestu (ako Hobbit) do Schöneweide, kde môj kolega DJ organizoval ilegálnu party v lese.

Kým sme to našli, trvalo to asi pol života, ale nakoniec sme sa úspešne dostali na čistinku. Zistili sme, že v ten istý deň sa rozhodli tri rôzne skupiny, že chcú svoju open air konať práve na tej lúke. Haha, takže tam bolo viac ľudí, než sme čakali a tri rôzne stejdže (ja nie som fan of preklady anglických slov, lenže neviem ako vyskloňovať stage). Ten náš bola goa party, takže sa tam vrtelo niekoľko hippie-like ľudí v nasíračkách (bola som rada, že aj ja som si obliekla nasíračky, aspoň som zapadla, heh). K večeru začalo byť chladno a my sme aj tak mali plány (spomínate si, hanbatá party), takže sme sa zdvihli a tiahli. Pre-party bola u Santiho (Santi je trochu šialený a party-maker a samozrejme to on nás tam pozval) a kým sme vyliezli od neho z domu, spolubidlo bol na sračky a niektorí si dali G. (Ja ne, to len pre poriadok.)

Ja som bola triezva (bože to je nemecká stavba vety!) a mala som zapálené hrdlo a teplotu, takže som nechcela piť (a hlavne mali len sladké víno). Keď sme dorazili do klubu, bolo tam natrieskané. Je to veľmi alternatívna party. Aby som vám to nejak priblížila, volá sa Pornceptual a môžete tam prísť nahí, vo fetiš-kostýme, alebo oblečení, to je na vás, organizuje to Santiho kamoš, teplý umelec (to znie logicky). Ja som bola over-dressed, lebo som mala dlhé nohavice a tričko a pod ním plavky (ne preto, že som si chcela neskôr tričko vyzliecť, proste som mala chuť).

Spolubidlo zaspal v dark room (tam to inak môže byť nebezpečné, lebo sa môžte zobudiť ošukaní) a ja som sa tam trochu rozptýlila do priestoru. Asi hodinku som tancovala s dvoma nahatými Nemcami (jeden mal ale okolo pása zaviazanú bundu, hahaaaa, nemecké turistické klišé, lenže kam si dáte peniaze a mobil, keď nemáte vrecká, však?) a v duchu som sa musela smiať, ako sa im natriasajú bratwursty a oni mi ešte aj predviedli noodle helicopter (dúfam že to netreba vysvetľovať, kto nechápe, nie je dosť starý).

Lenže som mala teplotu a tam nebol vzduch a za chvíľu som mala pocit že umrem na prehriatie organizmu (znie to ako preháňanie ale raz keď dostanete ten pocit, budete vedieť o čom hovorím), tak som sa vrátila do dark room (kde vlastne zatiaľ nikto nešukal a všetci sa tam len tak povaľovali). Spolubidlo bol stále v ríši snov a ešte stále tam boli aj naše veci, ktoré som mu zverila do opatery (kabelku ne, ale moja bunda tiež nebola práve lacná). Sedela som tam, somrovala cigarety od rôznych prísediacich a viedla zaujímavé konverzácie s každým, kto sa ma pýtal, prečo som tak naobliekaná (ale páčili sa im moje zebrie gate, jeden sa dokonca pýtal, či ten vzor je zebra, alebo biely tiger, to ma dojalo, asi to začnem tvrdiť!)

Potom som stretla jedného známeho, s ktorým sme sa tam zoznámili naposledy a kým sme kecali, baby-girl sa prebral a zistil, že stratil šiltovku (alebo mu ju niekto ujebal). Na ukľudnenie si hneď zapálil. To bolo už nadránom a v dark room sa pomali začali diať veci, aké sa tam zvčajne dejú. Medzitým som sa ešte zoznámila s obrovským černochom, ktorý pripomínal boxera a jemným hláskom sprevádzaným afektovaným chichotom sa predstavil ako Avril.

Nanešťastie mi bolo nejak čudne, tak som povedala že chcem ísť domov a šli sme, po ceste na U-Bahn sme stretli zvyšok našej grupy, ktorá sa vyparila bez oznámenia. Ako vždy cestou domov sme sa zoznámili s nejakými ďalšími ľuďmi a nakoniec došli všetci k nám.

(Nezdá sa vám, že je to už nejaké pridlhé? A ešte som neskončila.) Popojedem…

U nás sme zaspali a keď sme sa asi o 12 prebrali, spolubidlo všetkým varil opulentné raňajky. Chystali sme sa do Mauerparku, ale začalo liať. Tak som ja s Deborah (dievča z U-Bahnu) vyleteli von a tancovali bosé v daždi. Vždy som to chcela urobiť, ale vačšinou prší, keď sa ponáhľam do práce, alebo niečoho podobného. Keď znova vyšlo slnko, zbalili sme deku a nejaký chlast (vlastne sme pili odkedy sme sa prebrali), vyzdvihli Santiho (ktorý mal ešte stále na sebe sobotňajší make-up) a usalašili sa v parku, kde sme pokračovali v pití vína. Neďaleko nás začala hrať kapela, bubnovali a bolo to asi niečo africko-arabské, neviem. Tancovala som až kým nezačalo pršať a tancovala som aj potom (niektorí ľudia sa na mňa čudne pozerali, ale niektorí sa zase pridali) a pršalo stále viac a viac, takže sme sa museli pobrať a chodili sme po Kastanienallee, skákali do mlák a odfotili sa v jednom z tých slávnych berlínskych automatov, ktoré sú každú noc plné opitých ľudí (tento bol ogrcaný, ale len zvonka).

Nakoniec sme došli domov, úplne mokrí. Viete čo? Z futbalu som nezachytila ani ň. A je mi to jedno. Viem že Nemci vyhrali, lebo po hre vypuklo šialenstvo a ohňostroje, takže som to nemusela googliť, ale aj tak je mi to jedno. Vlastne z toho pre mňa plynie viac roboty, lebo naša firma mala super nápad, že keď Nemecko vyhrá, tak každému, ktor si objedna jeden určitý produkt, vrátia peniaze. No, popiči, neviem sa dočkať na ten chaos.


2 Comments on “We´ve come to far to give up who we are”

  1. trsalka says:

    Fiha, ejha, ujujuj! Zacinam chapat, preco niektori ludia, ktorych poznam, boli z Berlinu nadseni!


Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out /  Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out /  Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out /  Change )

Connecting to %s