Smutný život

Smutný život bez internetu. Určite sa pýtate, či ešte žijem a dýcham, keď vás neobšťastňujem článkami. Veru, žijem a žijem si fajne, ale…ALE! Nemáme internet, lebo vyjebaný Kábel Dojčland má dačo pojebané a už 11 dní to nejde a oni na to že – ale my nevieme, kedy to bude fungovať, lebo my musíme rozkopať ulicu. A chalanko v call centre bol empatický až za hory, ale to mi nepomôže (chudák, nevedel jak sa ma zbaviť, až som sa nakoniec zľutovala a zložila, lebo takých zákazníkov ani ja nemám rada…). Takže dnes som zbalila švestky a vyliezla do kaviarne, lebo vďakabohu všade je nejaký w-lan. Tak pijem najlacnejšiu kávu z lístka a ďatlujem si tu.

Čo mám nové? Ja už ani neviem. Každopádne sa mám výbordelne, so spolubidlom sme si vyznali lásku už aj za triezva (ohromný pokrok v našom prípade, lebo my sme také podobné povahy, čo sa tohto týka) a cez tieto dni si len tak hrkútame. Minule nám jeden kamarát povedal, aby sme si dávali pozor, lebo sme tak sladkí, že sa o seba prilepíme.

Oné. Viete, mala som toho toľko, čo som vám chcela povedať a teraz mi nič nenapadá. Asi to ani nemá význam, či? Vy mi ale písať môžte, ja si to vždy v robote na tajňáša prečítam.

Viete čo vám poviem? Milujem svoj život. Milujem Berlín a vôbec. Ja som Miazga otec.

---