It is the evening of the day

Ak som vás prosila, aby ste si pri poslednom článku sadli, tak teraz si asi ľahnite, ale na zem, lebo z nejakého nábytku by ste sa mohli ešte skotúľať dole.

Je horúco, naozajské leto a celý víkend asi 30 stupňov. Som v siedmom nebi, milujem horúčavy (a čím viac iní na to pičujú, tým viac ich milujem, zaujímavý efekt). V piatok som bola doma, chlastali sme a fajčili veselý shit a čakala som, kedy sa ozve Felix. On chlastal niekde v riti sveta a nevedel, kedy sa dotrepe do civilizácie, až som nakoniec zalomila a zobudila sa ráno, aby som si našla tri sms-ky. Basically som všetko čítala spolubidlovi, ktorý začal byť žiarlivý (ale len tak vtipne, nerobil mi scény). To ma ešte viac tešilo a motivovalo rozvádzať teórie čo by keby.

Zobudili sme sa do krásneho rána, dali si hlučný sex pri otvorenom okne (som trochu exhibicionista, ale mám z toho zvrátené potešenie, keď počujem že po ulici niekto ide) a ja som zavolala Felixovi, že či sa teda nestretneme aspoň na pivo. Stretli, pokecali, bolo to veľmi milé a ja som zistila, že ma už absolútne nedáva. Hm.

Potom som sa vrátila domov a so spolubidlom sme sa vytrepali do Kreuzbergu, kde je teraz Karneval der Kulturen. Bolo tam milión ľudí, tak sme sedeli na tráve a fajčili trávu (haha) a vtom nás oslovil jeden párik, že či nemáme dačo predať. Nemali sme, ale pozvali sme ich, nech si dajú s nami. Joe z Anglicka a Marta zo Španielska, ktorí obaja študujú v Prahe a boli v Berlíne na víkend. Boli ako z nejakého paralelného vesmíru. Úžasne sme si rozumeli a keď sme im povedali, že ideme o tri týždne do Prahy, bolo to dohodnuté skôr, než sme to vyslovili – stretneme sa, ukážu nám Prahu a pôjdeme žiť. Je fantastické, ako ľahko v Berlíne stretnete ľudí, stačí proste niekoho osloviť, je to úplne iné než v Bratislave. (Viete, Bratislava mi nechýba ani trošičku. Ale popojedem.) Povedali sme im, že chceme ísť večer žiť a či sa pridajú a oni že jasné. Tak sme šli na Warschauer Str., ale bolo ešte veľmi skoro, takže sme si kúpili nejaké pivá v Späti a šli k nám po trávu. Chvíľu sme boli u nás doma, getting high a spievali sme z okna Willst du mit mir Drogen nehmen?, nejakí ľudia nám aj dačo odpovedali, ale ja som nič nerozumela.

Keď sme boli gut drauf, vyliezili sme (už muselo byť aspoň pol druhej) a šli späť na Warschauer Str., kde sme zapadli do klubu Crack (volá sa Crackbell, ale ja to volám Crack, lebo to je lepšie) – je zadarmo. Bolo to absolútne popiči, také surreálne. Chvíľami som rozmýšľala, či sa to skutočne deje. Keď som v takom stave, mám tendenciu zastavovať úplne cudzích ľudí a vykladať im o tom, že milujem svoj život. A každý si vás vypočuje a turisti vám povedia že vám závidia, že žijete v najlepšom meste na svete. Veď je to aj pravda.

Ja som tancovala s Martou a Joeom a spolubidlo sedel na nejakom gauči. Potom som mu predviedla celkom slušný lap dance (teda, v mojom stave sa mi zdalo že to vypadalo celkom fajn a ešte vedľa neho sedel nejaký týpek, čo sa na mňa celý čas pozeral a nevypadal zhnusene, priam naopak) a potom som mu sedela na kolenách a začala tá brutálne deep conversation. Doteraz som z toho mimo. Viem viem, boli sme high, lenže to je práve to, že vtedy začnete rozprávať, neviete sa zastaviť a hovoríte pravdu. Kopu pravdy, celé extra porcie priznaní.

Napríklad “keby si bola tehotná, nechcel by som, aby si šla na potrat, ja by som si to dieťa s tebou nechal” a “predstav si aké by bolo pekné, miešanci sú vždy strašne pekní” a “chcem sa cítiť fucking free a robiť si čo chcem a teraz chcem byť s tebou” a “chcem s tebou žiť a to som ešte žiadnej žene nepovedal” a “skončil som to so všetkými ostatnými kvôli tebe” a “takže sme teraz oficiálne boyfriend and girlfriend?” (“áno sme”) a “Milujem ťa”. “Aj ja ťa milujem.”

Mimojazdom, on to povedal prvý.

---