The real deadline

Hľadanie bytu je obtiažne. Buď sa vám ľudia neozvú vôbec, alebo sa vám ozvú podvodníci (mám tri maily s úplne rovnakým textom od “troch rôznych” osôb), alebo sa vám ľudia ozvú raz, vy sa potešíte a oni sa už neozvú vôbec (rozmýšľam, či sa moje maily proste stratia v tej záplave alebo sa na to jednoducho vyjebú, ale nepríde mi to fér). Alebo včera. Šla som si pozrieť jednu izbu. Wedding, ale blízko centra, nový barák, byt pekný, izba väčšia než moja a za 240 (ako zadarmo!!!). Chalanko milý, kecali sme asi tri hoďky o všeličom, bol z Qataru. Potom sme fajčili shishu (najlepšia shisha môjho života asi, tak ale keď to robí domáci…). No a potom sa ma pokúsil pobozkať. Uznajte. Síce som tak trochu čakala, že k niečomu podobnému dojde, lebo bol priveľmi…no…ako to…chápete, proste vycítite, keď po vás niekto ide ako Gestapo po Júliusovi Fučíkovi. Lenže ja som celý čas vysielala opačné signály! (Uf to je veta jak z “Ženy sú z Marsu, muži sú z Venuše”…teda naopak.) A on to dojebal. Lenže zas lepšie teraz než keby sa to stalo až po nasťahovaní, či? Trapas. Hneď na to som sa zbalila a pálila domov, ale myslím, že on sa cítil ešte trápnejšie než ja.

Spolubidlo to okomentoval: “Čo ti jebééé, ty si taký magnet na chlapov, no to takto nejde, ja budem na tie castingy chodiť s tebou!”

Ja: “Povedal ženatý muž.”



Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out /  Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out /  Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out /  Change )

Connecting to %s