…but if you try sometimes, you get what you need

Keď stíham písať, nie je o čom a keď stíham žiť, nemám kedy písať. Mám plnú hlavu myšlienok. Možno preto je plná, lebo vďaka mojej práci sa mi zmenšuje mozok, ale naozaj, neviem, čím začať. Najprv taký krátky úvod – cítim sa tu doma. Trvalo to dlho (aspoň mi to tak prišlo), ale teraz sa v tomto byte cítim doma. Je to hlavne spolubidlova zásluha. Je to môj brother from another mother. Viete, každý deň si dáme asi 30krát high five, lebo máme brutálnu connection. Poznáme rovnaké filmy, ktoré citujeme (ja s menšími problémami, lebo väčšinu hlášok poznám v preklade, ale už sa učím Pul Fiction v origináli), dokončujeme si myšlienky a to sme z dvoch úplne rôznych kultúr! Je to fascinujúce, ako sme si sadli. (A neskôr ľahli, ale k tomu sa hneď dostaneme, eh.)

Najprv som chcela tomuto článku dať názov Všetci moji muži, lenže to nemalo byť len o mužoch, chcela som sem vsunúť aj tú vsuvku (haha) o mojich pocitoch a Berlíne a WG a proste celkovo. A teším sa domov na Vianoce. Odkedy doma nebývam, mám Vianoce dokonca rada. Zaujímavý proces. Ale popojedem k tej časti o mužoch, lebo viem, že už sa vrtíte na stoličkách.

Hovorila som vám už, že sa okolo mňa hmýria roje chlapov a ja chcem len toho, ktorý sa zrovna nehmýri, že? Tak to pokračuje. Mám pocit, že už nestíham ani v hlave diferencovať, kto je kto a s kým som bola kedy, vymyká sa mi to spod kontroly a môj zoznam za chvíľu bude deliteľný piatimi (a aj inými vyššími číslami). A nehovorím o tom, že občas vystriedam chlapov tak rýchlo, že mi ešte nestihli zmiznúť cucfleky od predchádzajúceho… (This is sick…) Za prvé kolega Borec sa síce tvári že nič, ale občas sa na mňa tak pozerá. Rozmýšľala som v slabých chvíľkach, či mu nedám svoje číslo, ale potom som sa prekonala, lebo nechcem pôsobiť príliš lacno. Nech sa ozve on. Ja mám totiž okolo seba zástupy a potrebujem mucholapku. Kolega Škaredý sa osmelil a píše odvážnejšie maily, dokonca pripája takéto smajlíky: :-* Hróza. Tiež si ma pridal na fejsbuku, takže v najbližšej dobe čakám, či sa odváži na frontálny útok. Lenže ja netrávim až tak veľa času na fejsi, lebo väčšinou vôbec nie som doma. Kolega Potsdam to skúšal predminulý týždeň, ale keď som sa nechytala na dvojzmysly, dal si pauzu. To by bolo ku kategórii “čo nové v robote”.

Čo sa týka dobrých vzťahov so spolubývajúcim, k tomu len toľko – vo štvrtok sme mali malú WG party, s tým, že sa pôjde niekam von. Akýmsi spôsobom tu nebola jeho frajda (ona vlastne technicky neni jeho frajda, má ich totiž viac) a boli sme vo štvorke. Neskôr sme boli v kuchyni už len sami dvaja, slovo “triezvy” by sme už nedokázali ani vygoogliť a miestnosťou sa rozpínala melanchólia, kedy sme zo seba sypali klišé ako “Si ako moja sestra!” a “Ja sa tu cítim absolútne ako doma!” a to plynule prešlo do súrodeneckého objatia, ktoré plynulo prešlo do niečoho, čo sa medzi súrodencami veľmi nehodí (ak teda nie ste Ärzte-fanúšik a nespievate si každý deň v sprche Geschwisterliebe). Nešli sme von, len do mojej izby. V piatok nešiel do práce a ja som mala voľno, tak sme si hneď zrána niečo šupli, vypadli do mesta a mali újeby v metre. Na obed sme šli do thajskej reštaurácie, ja som nevládala dojesť a nechali sme si to zabaliť. Potom sme sa rozhodli, že sa nám to nechce nosiť a zdrhli sme bez jedla. Bolo mi hrozne ľúto čašníčky (asi si myslela, že sme šibnutí), ktorá za nami volala, že sme si to zabudli a spolubidlo na mňa potichu syčal “Run, run, run!” Bolo to hrozne smiešne.

V sobotu som zase zarezávala v práci a poobede som našla zmeškaný hovor a SMS-ku od Propera, že je v Berlíne a či mám čas. Až večer, odpisovala som mu okamžite (myslite si čo chcete), ale nemôžem ísť žiť, lebo v nedeľu robím. Keď mi padla, volali sme spolu a dohodna znela, že večer si zavoláme znova a uvidíme. O pol jedenástej sa ozval, že je ešte u kamaráta, ktorý býva dve zastávky odo mňa a či sa chcem zastaviť. Hádajte čo. Za 5 minút som bola nachystaná a pelášila som na metro. Bolo to zaujímavé posedenie, mali hento a tamto a pár pív a hrali sme tú hru s lepičkami na čele (viete, keď hádate, kto ste) a ja som bola Picasso a potom sme kreslili. Ale to nie je dôležité. Nakoniec nás kamoš vyhodil a bolo jasné, že Proper spí u mňa. Každú noc, kedy nemôžem zaspať si predstavujem že je v posteli so mnou…čo to trepem, ja nemám posteľ, len ležovisko. Tak v ležovisku so mnou. A v sobotu v noci to bolo reálne a bolo to perfektné a ja som vedela, že v nedeľu budem v piči, ale niektoré veci sú dôležitejšie než vyspať sa pred pracovným dňom. (Bola som STRAŠNE v piči, skoro som zaspala s otvorenými očami.)

Viete, Proper má ten talent hovoriť správne veci v správny čas a all that shit okolo toho. Ráno som sa musela pozbierať a pratať sa k chlebodárcovi a Proper bol strašne süß, keď sa prevaľoval v mojom ležovisku, usmieval sa a objímal ma na rozlúčku. (Darovala som mu jedno Kuscheltier, čo som v Jene ušila z ponožiek a on si ho vzal do náručia, keď som vyliezla z postele ja.) Tentokrát sme sa rozlúčili s jednoznačným “Vidíme sa”. Už tam nebol ani náznak nejakého možno. Večer mi napísal pár SMS-iek. A zabudol si tu prívesok. Och, chcela by som napísať aj viac pocitov, ale neviem ich zo seba dostať bez pocitu, že tu príliš obnažím svoju dušu. (Nie je irónia, že zato nemám problém vykladať vám o detailoch svojho intímneho života?)

Been dazed and confused so long it´s not true. Život je zvláštna sranda. Počkám a uvidím, ako vždy. A vy viete, že sa o všetkom dozviete ako prví (alebo druhí).


7 Comments on “…but if you try sometimes, you get what you need”

  1. Ja sa na teba tak tešíííím!

  2. Chérie says:

    bože, ja nechápem, ako dokážeš absorbovať takýto život a toľko vecí v ňom 😀 možno by si mala písať pamäte pre potomstvo.

  3. zacinam sa nudit s mojim jednym chlapom ked to citam, aj ked v mojich tazkyhch chvilach je na nezaplatenie

    • deadline says:

      och prosim ta, ja by som tak rada bola len s jednym ale ten ma nechce. tak musim praktikovat “if you can´t be with the one you love, love the one you are with”

  4. jezis, konecne zas nekdo, kdo si dava hodne chlapu! jak mne tohle chybi..:D no a stim properem… co rict, proste old feelings die hard? 😀


Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out /  Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out /  Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out /  Change )

Connecting to %s