Mravy

(Nebudem sa tu moc rozpisovať o tom, že som momentálne namiesto mravy napísala marvy a určite to nemá nijaký súvis s tým, že kolega Borec sa volá Marvin…)

Kytát z Kyrána na dnes:

“Ešte mi ani skúšobná doba neskončila a už som stratila dobrú povesť.”

“Nač ti je povesť, hlavne že si legenda!”

 

Tým by som vás uviedla in medias res – hneď prvý mail, ktorý som si dnes ráno v práci otvorila mi poslal kolega Potsdam. Fotka mňa  a Borca, kde ja mám rozmazané ruky, lebo nimi šialene mávam, čo určite malo znamenať “Pre Kristove rany nefoť to!” ale smejem sa jak zhulená. Borec nasadil borčí úsmev. Toľko k tomu či sú ľudia slepí – nie sú. Druhý e-mail od kolegu Potsdama obsahoval len jednu otázku (ako na pána Tyčku) – a to, či Borec dostal odo mňa fajku. Toľko k tomu, či ľudia nepoznajú mieru – nepoznajú. Moja odpoveď bola samozrejme nechtiac viac než jednoznačná (škoda že ma nenapadlo napísať dačo jednoduché a ne vyprsknúť “Ne že by ťa do toho dačo bolo” ale na to je už neskoro). Potsdam mi odušu vypisoval celý boží deň a večer si vypýtal moje telefónne číslo. Ejha. Musím nejakým spôsobom vytvoriť dojem, že táto eskapáda bola len mimoriadna záležitosť, také pošmyknutie. Ne že si budú myslieť, že to je víkendová rutina. Pfff. Pritom som bola celý život tak zásadová v rozhodnutí nezačínať si s kolegami! (To sa mi darilo asi najmä preto, že posledné tri roky som doučovala a teda som nemala kolegov…ale keď to zhodnotím, lover bol môj žiak, takže asi radšej budem ticho.)

Borec sedel ďaleko odo mňa a celý deň sme sa tvárili že sa nepoznáme (nebolo to moc ťažké). Vlastne ani poriadne neviem ako sa mám tváriť, takže nepozerať sa naňho je najjednoduchšie riešenie. A vyčkať. A teraz si idem ľahnúť, ak dovolíte.

---