Irónia je zapiť tabletku extázy pomarančovým džúsom, lebo “teraz potrebujeme vitamíny”

Ľudia v metre ráno nerozprávajú. Pozerajú pred seba sklenými očami. Vyvoláva to dojem, že v tomto meste je stále každý sám. Sú osamotení, vydaní napospas svojim myšlienkam, problémom, to-do listom, sú len so svojimi smartphonemi a slúchadlami. Spolu tvoria masu a pocit absolútnej anonymity. A osamelosti. Keď to s vami sekne, prekročia vás, lebo sa musia ponáhľať do práce.

Celé mesto je osamelé. Ráno v metre ten pocit ešte znásobuje. Jediný, kto vnáša do rannej ponurosti život a hluk, sú skupiny teenagerov baliacich si nepodarené cigarety. Ale ich emo-ofiny zakrývajúce polovicu tváre anonymitu veľkomesta podporujú. Anonymitu, do ktorej sa všetci ponárame ako Atreyov kôň do močiara, až kým v nej nezmizneme úplne.

Mesto je priateľské v noci. Pod rúškom tmy sa môžete zoznámiť s kýmkoľvek. V metre, v rade na hajzle a aj v rade na kebab. Nastáva výmena energií, telefónnych čísiel a telesných tekutín. Marketing. Dopyt a ponuka. Tanec s ním za jednu lajnu, pivo s ňou za fajku na záchode. Ráno sa pozbierate z cudzieho pelechu a za jemného mrholenia sa pod šedou oblohou vlečiete domov, aby ste zmyli včerajší make-up a hriechy.

Padáte do postele a na pár sladkých hodín vypínate vedomie oslobodzujúcim spánkom. Škoda, že na tie hriechy nefunguje jemný odličovač z Yves Rocher. Asi preto, že je jemný.

---